Ak má niekto odvahu manažovať v nasledujúcom období zdravotníctvo, má pred sebou neľahkú úlohu. Zabezpečiť systém, ktorý dokáže s menším počtom personálu poskytovať podstatne kvalitnejšiu a bezpečnejšiu zdravotnú starostlivosť. Systém, ktorý sa dokáže pružne prispôsobovať všetkým očakávaným aj nepredvídateľným zmenám. Systém, v ktorom sú všetky prvky autonómne a zároveň integrované. Systém, ktorý sa kontinuálne zdokonaľuje. Systém, ktorý je orientovaný výlučne na pacienta. Systém, ktorý poskytuje rovnako kvalitnú a adekvátnu zdravotnú starostlivosť vo všetkých častiach štátu, všetkým vekovým kategóriám. Systém, ktorý zbytočne neplytvá, ale poskytuje všetko potrebné. Ak toto chceme dosiahnuť, nemusíme byť najbohatší. Musíme byť múdrejší, rýchlejší, odvážnejší, dôslednejší a poctivejší ako všetci, čo sú pred nami. Musíme dokázať premeniť kvantitu na kvalitu. Bez kompromisov.
Regulátor – Štát
Základnou podmienkou reformy slovenského zdravotníctva je zmena správania štátu. Zo skorumpovaného poskytovateľa, príležitostného nákupcu a podvádzajúceho poisťovníka sa musí stať inteligentný vizionár, integrátor, tvorca podmienok a pravidiel, zdatný kontrolór a garant kvality. A to nielen na jedno volebné obdobie. Zmena musí byť trvalá.
Pre zmenu tohoto kurzu je potrebné si pri každom rozhodnutí, opatrení, reforme, zmene liečebného, či diagnostického postupu, zmene zákona, pri rozhodovaní o investícii, pri zmene podmienok, odpovedať na 5 základných otázok:
Opatrenie zlepší, nezlepší, alebo zhorší
Ak žiadna odpoveď neznie : „zhorší“ a minimálne jedna odpoveď je „zlepší“, opatrenie je akceptovateľné. V opačnom prípade nie. Tento model výrazne zjednodušuje procesy rozhodovania a otáča orientáciu celého systému smerom k pacientovi. Teda nie pravicové, či ľavicové opatrenia, ale opatrenia, ktoré sú, či nie sú propacientske .
Pri zavádzaní nových opatrení si musíme odpovedať ešte na jednu otázku: Sme si schopní overiť, či malo opatrenie očakávaný efekt? Pri súčasnom stave elektronizácie nášho zdravotníctva je táto odpoveď v prevažnej väčšine prípadov : NIE. A to je ďalší základný predpoklad úspešnej reformy – kvalitný zber a analýza dát. Bez splnenia podmienky kvalitnej spätnej väzby sa do reformy zdravotníctva radšej ani nepúšťajme.
Slovenské zdravotníctvo už nie je schopné prispôsobovať sa rýchlym demografickým, technologickým a personálnym zmenám. Každá vláda sa snaží tento stav kompenzovať malými aktivitami s obrovskou PR nadstavbou. Je to možné aj preto, lebo neposkytuje ani základné informácie o vývoji kvality a bezpečnosti. Ani nimi nedisponuje. Tento stav začína byť neudržateľný.
Vidíme 4 dôvody tohoto nepriaznivého stavu:
Celý systém je výrazne nestabilný v najdôležitejších rovinách : ekonomickej – platby za poistencov štátu sa nepredvídateľne menia, cenník výkonov je nespravodlivý a netransparentný, nebol roky aktualizovaný, bežne sa stáva, že diagnostické vyšetrenia sú u nás drahšie ako v západnej Európe, nie sme schopní mobilizovať vnútorné rezervy, ktoré sa odhadujú na 1,5 miliardy Eur ročne, nevieme sa brániť korupcii a obchodníckemu tlaku farmafiriem, legislatívnej (za posledných 5 rokov došlo k vypracovaniu 137 noviel 8 základných zákonov) , politickej (5 ministrov za 5 rokov, politické nominácie odborných funkcií), v ľudských zdrojoch ( nesúlad medzi počtom personálu a počtom a výkonom zariadení). Nestabilitu zdravotníctva sekundárne spôsobuje aj neschopnosť spoločnosti definovať a garantovať nárok pacienta. Do kategórie nestability patrí aj nestabilný manažment štátnych inštitúcií.
Slovensko patrí medzi systémy fungujúce na tzv. Fee-for-Service modely ktorý nastavuje odmeňovanie na základe kvantity – počtu pacientov, zákrokov, vyšetrení. Motivácie v systéme sú zamerané na liečenie a nie vyliečenie. Nikto v systéme nie je odmeňovaný za kvalitu, alebo výsledok. Problémom je však aj chýbanie jasných, „on line“ sledovateľných, auditovateľných parametrov kvality. Tento stav umožňuje poskytovateľom, poisťovniam aj politikom vytvárať ilúziu kvality, či nekvality (podľa potreby), čo je veľkou prekážkou reformných krokov. Takmer pri žiadnom opatrení, či zmene neexistuje objektívna spätná väzba.
Do revolúcie ako-tak fungujúci integrovaný systém troch Krajských ústavov národného zdravia sa rozpadol na množstvo poskytovateľov, ktorí navzájom nespolupracujú. Zdravotníctvo bez stmelujúcej motivácie nedokáže reagovať na nové požiadavky doby a výrazne zaostáva. Moderná medicína už nedokáže vykonať celú klinickú cestu pacienta iba jedným poskytovateľom, ale viacerými. Dôležitá je ich integrácia, synchronizácia. Dezintegrácia je ďalšie vážne zlyhanie štátu ako regulátora/kontrolóra a garanta kvalitnej zdravotnej služby. Vážnosť zlyhania je kritická v tom, že štát si tento svoj deficit neuvedomuje a nebol ani popísaný. Jedna z najvážnejších dilem modernych zdravotných systémov tak paradoxne na Slovensku „neexistuje“. Navyše Slovensko je jediný štát v EÚ, ktorý nemá komplexnú nemocnicu. Kardiologické a kardiochirurgické pracoviská boli zo všetkých koncových (UNBA, NFDR, FNLP) nemocníc delimitované. Slovensko nie je schopné vybudovať modernú zdravotnícku infraštruktúru. Ani predraženú. Už generácie politických, ale rovnako medicínskych elít v očakávaní osobného benefitu, vytvorili mentálne–byrokratickú blokádu uplatňovania moderného zdravotníckeho dizajnu ( Evidence based design). Snaha privátneho sektoru kompenzovať túto neschopnosť naráža na zúrivý odpor štátnych „vlastníkov“ zdravotníctva.Bez reštrukturalizácie a opätovnej integrácie nie je možné zvládnuť stále vyššie nároky na kvalitu a komplexnosť zdravotnej starostlivosti.
Systém zdravotníctva tak ako ho poznáme dnes nie je dlhodobo udržateľný. Zabezpečenie zdravotnej starostlivosti musí byť pre krajinu priorita a musí byť charakterizovateľné bezpodmienečnou udržateľnosťou a stabilitou. Len stabilný systém umožní všetkým zúčastneným subjektom (poskytovateľom, dodávateľom, poisťovniam atď.) dlhodobé plánovanie a rozvoj kvality ich služieb. Systém, tak ako je nastavený dnes, je charakteristický často pravým opakom.
Financovanie systému zdravotníctva je primárne zabezpečené odvodmi od ekonomicky aktívnych ľudí. Štát ďalej rozhoduje, koľko do systému prispeje navyše dodatočnou platbou za tzv. „poistencov štátu“. Finančné potreby zdravotníctva však nie sú závislé od výkonnosti ekonomiky ani od rozhodnutia vlády, sú závislé od demografického vývoja, chorobnosti a nákladovosti liečby všetkých diagnóz. Dnešný spôsob financovania zdravotníctva je časovaná bomba, ktorá vybuchne v okamihu, keď nás dobehne demografická krivka, zvyšujúce sa náklady na liečbu a ochladenie alebo pokles ekonomiky čo spôsobí nižšie príjmy od ekonomicky aktívnych ľudí.
Cieľom by mal byť systém, ktorý všetkým účastníkom umožní predpovedať ich ekonomickú situáciu v strednodobom horizonte, podporí ich samostatnosť a pomôže pri bilaterálnom vyjednávaní medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zdravotnými poisťovňami.
Pre úplnosť je treba zdôrazniť, že rozpočet bude pripravovaný v takej výške, aby bol dostatočný pre zabezpečenie nároku z verejného zdravotného poistenia a nie celkových výdavkov na zdravotníctvo. Takto definovaný rozpočet verejného zdravotného poistenia je podmienený vznikom pripoistenia, ktoré bude pokrývať prípady, ktoré nebudú zahrnuté do nároku z verejného zdravotného poistenia.
Slovo nárok má v zdravotníctve dva negatívne uhly pohľadu : Služba na ktorú má pacient právo, ale ju nedostáva. A služba, na ktorú už nárok nemá. V našom zdravotníctve sa tieto dva významy zlievajú do jedného – každý pacient má nárok na všetko. Samozrejme ide o ilúziu, ktorú politici výdatne živia a ktorá je zároveň jednou z príčin úpadku celého systému. Neudržateľnosť tohoto prístupu je už aj mediálne zrejmá (zbierka na deti so spinálnou muskulárnou atrofiou). S nástupom ekonomicky náročných technológií , napríklad individualizovanej onkologickej liečby, definitívne ilúzii o bezplatnosti zdravotníctva odzvoní. Musíme sa dospelo strategicky pripraviť na túto situáciu, ktorá už vlastne nastala. Reálne sú dva základné nástroje:
Definovanie nároku – teda služieb plne , čiastočne hradených a nehradených z VZP tak, aby zdravotníctvo ekonomicky nezruinovalo celú spoločnosť.
Štátna podpora implementácie a výskumu inovatívnych technológií.
Ale skôr, ako štát definuje nárok (nikto iný to nemôže spraviť), mal by splniť tieto podmienky:
Iba tak je možné definovať reálne použiteľný objem prostriedkov a na druhej strane rozsah nároku. A teda určiť plne hradené, čiastočne hradené a nehradené služby. Na tento účel nie je možné použiť už existujúce predstavy o nároku, pretože sú staršieho dáta a podmienky sa s časom výrazne menia.
Plne hradené určite majú byť (náš návrh):
Ostatné nároky by mali byť definované flexibilne podľa vývoja “bottom up” predikcie rozpočtu zdravotníctva raz do roka.
Existuje veľa odhadov vnútorných rezerv v systéme zdravotníctva. Náš odhad je 1,5 miliardy Eur ročne. Neefektivita slovenského zdravotníctva, záujmové skupiny, fungovanie farma loby, kradnutie, korupcia a nekompetentné riadenie sú oblasťami záujmu pri ich mobilizácii. Túto sumu nikdy nebudeme vedieť ušetriť celú. Vnútorné rezervy existujú aj v tých najvyspelejších zdravotných systémoch. Považujeme za poctivé, skôr ako začneme naťahovať ruku a žiadať o dofinancovanie systému, urobiť všetko pre to , aby sa čo najväčší objem rezerv mobilizoval správnym smerom.
Napriek tomu, že máme vďaka referencovaniu jedny z najnižších cien liekov v Európe, patríme medzi krajiny s najvyššími nákladmi na lieky a tiež s extrémne vysokou spotrebou liekov, čo už nie je problém iba ekonomický, ale aj medicínsky – nadspotreba liekov je pre ľudí škodlivá. Odhadovaná nadspotreba je 440 miliónov EUR. 1 000 ľudí denne na Slovensku skonzumuje 1 909 definovaných denných dávok liekov, čo je takmer o 30% viac, ako je priemer EÚ. Jedným z prejavov vyspelosti spoločnosti je schopnosť proporcionálne vyvážiť obchodnícky tlak farma firiem.
Slovensko utráca za špecializovaný zdravotný materiál najviac zo všetkých krajín EÚ (ako percento z celkovej platby na zdravotníctvo). Približne 150 miliónov EUR je odhadovaná nadspotreba (vnútorná rezerva), ak by sme sa v spotrebe ŠZM a platbami zaň dostali na úroveň Nemecka, teda po Slovensku druhej najviac utrácajúcej krajiny. Dôvodom finančne vyjadrenej nadspotreby ŠZM je do veľkej miery korupcia u štátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Keďže verejné zdravotné poistenie kryje náklady na ŠZM, dodávatelia majú tendenciu dohodnúť si podmienky s riaditeľom na individuálnej báze. Dnešná kategorizácia ŠZM paradoxne neviedla k zníženiu nákladov na jednotlivé položky, ale práve naopak. Časť ceny za ŠZM ktorá mohla byť realizovaná ako nákladová úspora poskytovateľa (napr. nemocnice) tak často končí vo vrecku riaditeľa.
Necelých 750 miliónov EUR je odhadovaná strata spôsobená dnešnou dezintegráciou systému, ktorá vedie k opakovaným a nepotrebným, návštevám, vyšetreniam a hospitalizáciám. Odhadovaných 750 miliónov EUR je súčtom potenciálnej úspory v ambulantnej sfére (v prípade zníženia počtu návštev doktora za rok na priemer EÚ) a v nemocničnej sfére (v prípade zníženia miery hospitalizácie na EÚ priemer).
Mimo subdodávky ŠZM, dnes ročne zo systému vytečie približne 200 miliónov EUR prostredníctvom tzv. provízií zo subdodávok. Je to platba, ktorú platí dodávateľ odberateľovi preto, lebo fakturovaná cena dodávky je výrazne vyššia, ako jej skutočná tržná hodnota. Zatiaľ čo súkromný investor svojich manažérov prísne kontroluje, v prípade štátnych nemocníc táto provízia nie je zľavou z dodaného tovaru pre nemocnicu, ale končí vo vreckách riaditeľov. Ďalším potenciálnym zdrojom šetrenia sú rôzne preferenčné zmluvy záujmových skupín.
Nezávislé hodnotenie zdravotníckych technológií (Health technology assesment) – liekov, zdravotníckych pomôcok, špeciálnych zdravotníckych materiálov, diagnostických a terapeutických postupov, medicínskych prístrojov, preventívnych postupov, ako aj organizačných a podporných systémov potrebných pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré je funkčné vo väčšine európskych štátov na Slovensku neexistuje. U nás je to predovšetkým výrobca, ktorý dokladuje údaje z vlastných štúdií.
Cieľom by malo byť podmieniť investičné stimuly účinnou a dokázateľnou mobilizáciou vnútorných rezerv.
Mantra väčšiny politikov a tiež lekárskych odborárov o povinnom štátnom vlastníctve koncových nemocníc je nesprávna. Štát môže byť spoluvlastníkom zdravotného zariadenia, ale štátne vlastníctvo nie je primárnou úlohou štátu. Nemocnice 100% vlastnené ministerstvom zdravotníctva a ešte aj v režime tzv. príspevkovej organizácie už vo svete nájdeme veľmi zriedkavo. Väčšinou sú nemocnice vlastnené a kontrolované zároveň viacerými subjektami (kraje, mestá, univerzity, nadácie, cirkev, privátny investor). Toto usporiadanie zabezpečuje ich nezávislosť od politických zmien. Súčasný stav je destabilizujúci. V pravidelných štvorročných intervaloch (obyčajne aj častejšie) dochádza k výmene manažmentu všetkých kľúčových zdravotníckych inštitúcií. Sťažuje sa vstup nových a efektívnejších poskytovateľov. Vznikajú anomálie ako napr. minimálna verejná sieť, alebo koncová sieť, ktoré dávajú výhradné postavenie a istotu zazmluvnenia napriek otáznej kvalite starostlivosti „vyvolených“ zariadení. Štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa dlhé roky hospodári s výrazne nižšou efektivitou, ako súkromné. Neefektívne riadenie nemocníc v rukách štátu, VÚC a miest dlhodobo prináša ich zadlžovanie, výrazný deficit investícií a korupčné praktiky.
Za posledných 5 rokov došlo k vypracovaniu 137 noviel 8 základných zákonov.
Vznikol legislatívny chaos. Mnohé jestvujúce zákony nie sú napĺňané.
Nedostatok je najčastejšie používané slovo v súvislosti s ľudskými zdrojmi v zdravotníctve. Tento nedostatok treba analyticky vnímať v dvoch základných rovinách:
Pozn.: Výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo je postgraduálne vzdelávanie v komunite ORL ( head and neck surgery)
Riešiť problém personálu treba na všetkých úrovniach. Je potrebné dokázať zabezpečiť oveľa kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť s menším počtom personálu. Predpoklad, že sa nám podarí zabezpečiť dostatočný počet personálu pri súčasnej organizácii, infraštruktúre a stave výuky – iba zatraktívnením práce a zvýšením odmien je nesprávny.
Všeobecní lekári a pediatri predstavujú prvý kontakt pacienta so zdravotníctvom a zároveň základný článok integrácie a efektivity poskytovania zdravotnej starostlivosti. Od jeho kvality sa odvíja kvalita celého systému. Zanedbanie všeobecných lekárov pred rokom 1989 (zaznávaná a neatraktívna pozícia) a následné porevolučné zmeny (kompletná privatizácia individuálnych praxí – vznik viac ako 2 000 navzájom nekomunikujúcich poskytovateľov, oddelené postgraduálne vzdelávanie od ostatných článkov zdravotnej starostlivosti, nemotivujúce kapitačné platby) sprevádzané starnutím celej komunity lekárov (vysoký priemerný vek a veľká časť v dôchodkovom veku) spôsobujú súčasný krízový stav – akútny nedostatok lekárov prvého kontaktu a nedostatočné zapojenie do liečebného procesu. Nedostatočný výkon prvého kontaktu je kompenzovaný v špecializovaných ambulanciách, čo spôsobuje neúmerné predlžovanie čakacích dôb a predražovanie zdravotnej starostlivosti (na jedného všeobecného lekára pripadajú 3 špecialisti), ktoré sa prenáša aj do nemocníc. Zároveň v krátkom období hrozí kolaps systému vzhľadom na to, že veľká časť lekárov odíde do dôchodku. Akákoľvek úvaha o zlepšení zdravotnej starostlivosti na Slovensku sa začína pri lekároch prvého kontaktu.
– Budovanie integrovaných centier s úzko spolupracujúcimi dvoma a viacerými lekármi prvého kontaktu (základnou klinickou jednotkou by mali byť dvaja lekári)
– Jeden LPK bude zamestnávať väčší počet sestier s cieľom zefektívnenia a zlacnenia zdravotnej starostlivosti
Treba si ale uvedomiť, že zanedbávanie prvého kontaktu trvá už 70 rokov. Dá sa očakávať, že revitalizácia tohoto segmentu môže trvať až desaťročia.
Sestier je v súčasnosti nedostatok vo všetkých krajinách EÚ. Na Slovensku ale počet sestier postupne klesá (na rozdiel od väčšiny krajín EÚ, kde pomaly stúpa). Vytvára sa tak druhé ohnisko vážnej krízy.
Príčinou je nízka atraktivita povolania spôsobená zlými pracovnými podmienkami a zlým platovým ohodnotením. Následne je o povolanie zdravotnej sestry medzi mladými nízky záujem a existujúce sestry odchádzajú hromadne za prácou do zahraničia. Ďalšou vážnou hrozbou je starnutie. V krátkom čase odíde do dôchodku podstatná časť skúsených sestier.
Zatiaľ čo problém prvého kontaktu predstavuje hrozbu postupného znižovania kvality a zvyšovania nákladovosti zdravotnej starostlivosti, problém sestier hrozí kolapsom celého zdravotníctva.
Cieľom je zastaviť nepriaznivý trend na troch úrovniach:
Slovenské zdravotníctvo je spolu s IT sektorom oblasť, kde je možné predávať/poskytovať aj nekvalitný/nebezpečný tovar bez toho, aby to kupujúci zistil. Z jednoduchého dôvodu – na Slovensku sa kontrola kvality zdravotníckych služieb nekoná. Ide o bezprecedentné zlyhanie štátu v jeho základných povinnostiach. Nikto nevie povedať, koľko ľudí zomrelo v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou – to čo vidíme v médiách sú iba špičky ľadovca. Nemáme elementárnu informáciu o výskyte nozokomiálnych infekcií (ich závažnosť sa stáva kritickou, pretože stále viac mikróbov je rezistentných na antibiotiká). Nemáme prehľad o liekových pochybeniach, omyloch, či komplikáciách, ktoré predlžujú liečenie, spôsobujú pacientom zbytočnú bolesť, či stres. A už vôbec nevieme, koľko pochybení sa takmer stalo, pritom tento ukazovateľ je v krajinách s vyspelým zdravotníctvom kľúčový pri predchádzaní chýb a skvalitňovaní zdravotnej starostlivosti. O situáciách, kedy je pacient zbytočne vystavený riziku ani nehovoriac.
Ak chceme zaviesť kultúru kontroly kvality, musíme najskôr zvládnuť kultúru priznávania pochybení a komplikácií. Nahlasovanie pochybení a takmer pochybení sa nesmie stať nástrojom perzekúcie, ale zlepšovania sa a neopakovania rovnakých chýb.
Nikto v zdravotníctve nie je odmeňovaný za kvalitu. Čiže celý systém sa správa kontraproduktívne:
Všetky tieto inštitúcie by mali byť vo svojich činnostiach koordinované Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Pozn.: Posudzovanie hodnoty za peniaze v zdravotníctve treba vyňať z kompetencií Ministerstva financií, pretože sa v praxi ukázalo, že Útvar HZP MF nedokáže definovať a pochopiť obsah termínu „HODNOTA“ v zdravotníctve. Spôsobuje tým spoločnosti škody v stovkách miliónov Eur s priamym negatívnym dopadom na kvalitu zdravotníctva.
Rozsah a kvalita zdravotnej starostlivosti na Slovensku je organizačne a procesne stále na úrovni zdravotnej starostlivosti druhej polovice minulého storočia. Jednalo sa o systém s nízkou početnosťou komplikovaných pacientov centralizovaných v systéme jedného majiteľa – štátu. Následne, po revolúcii v roku 1989, sa tento systém vynútenej integrácie rozpadol. Vznikli tisícky navzájom veľmi zle alebo vôbec nekomunikujúcich poskytovateľov. Jednotliví poskytovatelia jednoducho spolupracujú nedostatočne, resp. nespolupracujú vôbec.
Vývoj spoločnosti a medicíny per-se prináša skutočnosť keď výsledok liečby pacienta ( realizácia klinických postupov) závisí na správnosti a reťazení viacerých interakcií zvyčajne rozličných poskytovateľov. Moderná zdravotná starostlivosť, jej bezpečné a efektívne dodanie je závislé na synchronizácii jednotlivých poskytovateľov/interakcií s cieľom najhodnotnejšieho (hodnota za peniaze) produktu pre pacienta. Dôvodom je že moderná medicína nedokáže vykonať celú klinickú cestu pacienta iba v jednom type poskytovateľov ale dôležitá je ich integrácia, synchronizácia. Dezintegrácia je ďalšie vážne zlyhanie štátu ako regulátora/kontrolóra a garanta kvalitnej zdravotnej služby. Vážnosť zlyhania je kritická v tom, že štát si tento svoj deficit neuvedomuje a nebol ani popísaný. Jedna z najvážnejších dilem moderných zdravotných systémov tak paradoxne na Slovensku neexistuje ( respektíve sa bagatelizuje pod maskou riešenia stratifikáciou)
Bez reštrukturalizácie a opätovnej integrácie nie je možné zvládnuť stále vyššiu požadovanú kvalitu a komplexnosť zdravotnej starostlivosti umocnenú nepriaznivým demografickým vývojom.
Na základe hore uvedeného musíme konštatovať, že:
Preto je základným východiskom tejto časti programu konštatovanie, že medicínsky efektívne riešenia vyžadujú integráciu systému zdravotnej starostlivosti a riadenie zdravotníctva z regiónov.
Pod integráciou máme na mysli, že:
Slovensko bude rozdelené na tri zdravotnícke regióny, s tromi koncovými nemocnicami. Každá z týchto troch nemocníc, na vrchole pyramídy siete nemocníc, bude zodpovedná za svoj región a za všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z pohľadu manažovania liečebnej cesty pacienta (vytvorenie integrovaných pyramíd zdravotnej starostlivosti)
Bratislava – v spolupráci s VÚC Bratislava, Nitra, Trnava a Trenčín
Banská Bystrica a Martin – v spolupráci s VÚC Banská Bystrica a Žilina
Košice a Prešov – v spolupráci s VÚC Košice a Prešov
Aktuálna infraštruktúra je iba v minimálnej miere schopná zvládnuť nároky na zmenu rolí a kompetencií pri zachovaní/ zvýšení požadovanej kvality zdravotnej starostlivosti. Moderná infraštruktúra by mala spĺňať reálne požiadavky na infraštruktúru a to sú produktivita, bezpečnosť a flexibilita. Absencia horizontálnej a vertikálnej flexibility sú hlavné nedostatky existujúcej infraštruktúry a hlavnými brzdami rozvoja. V súčasnosti mnohokrát až na úrovni neschopnosti poskytovať štandardnú kvalitu zdravotnej starostlivosti.
Dlhodobá a následná starostlivosť je integrálnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a do veľkej miery ovplyvňuje výsledok celého liečebného procesu. V súčasnosti je poskytovaná väčšinou improvizovane – buď na akútnych lôžkach, kde je pacient na periférii záujmu alebo pacient „kmitá“ medzi sociálnym a zdravotníckym zariadením. Vhodne zabezpečená a integrovaná doliečovacia, následná a dlhodobá starostlivosť sú pre systém dôležité pretože efektívne odbremeňujú zbytočné využitie akútnych lôžok a zároveň občanom a pacientom zabezpečujú plynulý prechod zo zdravotnej do sociálnej starostlivosti. V ideálnom nastavení by mala byť z dôvodu ich vzájomnej nadväznosti a často aj zastupiteľnosti, zdravotná a sociálna starostlivosť riadená a financovaná v rámci spoločného rozpočtu jedným rezortom – preto je aj náš program písaný kombinovane pre rezort zdravotníctva a sociálnych vecí.
Súčasný stav daným cieľom nepomáha, práve naopak:
Cieľom by mal byť systém, v ktorom pacient trávi iba minimálny nevyhnutný čas v akútnej nemocnici a je čo najskôr preložený do doliečovacieho zariadenia špecializujúceho sa na typ rehabilitácie a starostlivosti ktorý si pacient vyžaduje.
Cieľom by mal byť systém, v ktorom je prechod z doliečovacej do dlhodobej zdravotnej a následne do sociálnej starostlivosti prirodzeným procesom s dostatočnými kapacitami a bez prekážok a komplikácií pre pacienta (či už kapacitných, finančných alebo procesných dôvodov).
Cieľom by mal byť systém podporujúci vznik dostatočných kapacít v špičkovej kvalite na čo je potrebné ponechať voľbu poskytovateľa a voľbu spôsobu poskytnutia starostlivosti na pacienta/odkázaného. V takom prípade systém garantuje kvalitu a môže sa otvoriť aj komerčným poskytovateľom, ktorý zaručia dobudovanie chýbajúcich kapacít.
Cieľom by malo byť umožniť pacientom/odkázaným čo najdlhšie zotrvať v domácom prostredí s asistenciou opatrovateliek a ADOS.
Cieľom by malo byť zavedenie systému ktorý automaticky uprednostňuje, podporuje a preferuje kvalitu poskytovania služieb.
Cieľom by mal byť systém ktorý dedikuje potrebné finančné prostriedky špecificky pre potreby odkázaných a v adekvátnej výške.
Cieľom by mal byť systém, v ktorom všetci účastníci ťahajú za jeden koniec s cieľom poskytnutia čo najlepšej starostlivosti pre občana, systém ktorý odmeňuje kvalitu.
Ponechať rozhodnutie o využití služby na odkázaného a jeho rodinu.
Evidovať využitie peňazí na základe registra odkázaných – štát vidí ako odkázaný svoje peniaze využíva, a či je zahlásený u akéhokoľvek poskytovateľa (terénnej služby, pobytovej služby alebo či je v opatere blízkej osoby).
Kontrola nezaregistrovaných odkázaných a prevencia podvodov.
Stav elektronizácie a možnosti využitia dát v zdravotníctve determinujú prakticky všetko. Kvalitu, bezpečnosť, dostupnosť, úspešnosť reformných zmien, výmenu infraštruktúry, rozsah integrácie, stabilitu a flexibilitu systému. Od elektronizácie závisí aj riešenie personálnej krízy. V prípade elektronizácie sa nedá vyhovárať na „dedičstvo socializmu“.
Súčasný stav je výsledkom novej doby a prejavom nezrelosti spoločnosti. Máme množstvo jednoduchých zdravotníckych informačných systémov veľmi nízkej úrovne (HIMS). Navzájom nekompatibilných. Stratili sme veľa času. Moderný systém zdravotnej starostlivosti sa v súčasnosti nedá zabezpečiť bez kvalitných dát – ich získavania a spracovania. Garancia a kontrola kvalitatívneho nároku pacienta je nevykonateľná bez globálneho spracovania všetkých dejov v systéme do elektronickej podoby. Zároveň plná elektronizácia nesmie viesť ku zvyšovaniu administratívnej záťaže ošetrujúceho personálu (rozhodujúca KPI informačného systému je zvýšenie času na medicínske interakcie pri zvýšenej kvalite dát). Takto digitalizovaný systém poskytuje priestor na live audit všetkých činností, čo vo výkone predstavuje vyššiu flexibilitu a skrátený reakčný čas na záťaže. V prvom rade však musíme prestať vnímať elektronizáciu a dáta ako nástroj na primitívne objednávanie k lekárovi a v tejto forme to posúvať do legislatívy. Je to brána do úplne inej dimenzie zdravotníctva.
V súčasnosti používaná IT technológia
Pri veľkosti našej krajiny a objemu zdravotnej starostlivosti je vhodná aj centrálna unifikácia informačného systému. Unifikovaný kvalitný komplexný informačný systém zakúpený/objednaný/prenajatý štátom a fakultatívne ponúkaný poskytovateľom za výhodných podmienok, prípadne bezplatne. V tejto verzii je však nesmierne dôležité zabezpečenie nulovej korupcie. Výrazne by to urýchlilo penetráciu elektronizácie. Ide predovšetkým o nástroj kontroly zdravotnej starostlivosti, preto je vstup štátu opodstatnený. Alternatívou je vyžadovanie takého IT riešenia poskytovateľa, ktoré plní všetky vyššie uvedené parametre.
Pozitívny výsledok sa nedá dosiahnuť postupným napĺňaním dielčích riešení. Všetky body uvedené v tomto PROGRAME sú integrované. Izolované naplnenie ktoréhokoľvek z nich neprinesie očakávanú zmenu.
Všetko nasvedčuje tomu, že sa k zdravotnícky vyspelejším štátom Európy/Sveta nepribližujeme, ale vzďaľujeme sa od nich. Rozdiel je už priepastný. Ak chceme predísť tomu, aby bola kvalitná zdravotná starostlivosť na Slovensku iba pre bohatých, musíme preskočiť priepasť. To sa ale nedá postupne – malými krokmi. To chce veľký skok – bez kompromisov.