PREAMBULA

 Ak má niekto odvahu manažovať v nasledujúcom období zdravotníctvo, má pred sebou neľahkú úlohu. Zabezpečiť systém, ktorý dokáže s menším počtom personálu poskytovať podstatne kvalitnejšiu a bezpečnejšiu zdravotnú starostlivosť. Systém, ktorý sa dokáže pružne prispôsobovať všetkým očakávaným aj nepredvídateľným zmenám. Systém, v ktorom sú všetky prvky autonómne a zároveň integrované. Systém, ktorý sa kontinuálne zdokonaľuje. Systém,  ktorý je orientovaný výlučne na pacienta. Systém, ktorý poskytuje rovnako kvalitnú a adekvátnu zdravotnú starostlivosť vo všetkých častiach štátu, všetkým vekovým kategóriám. Systém, ktorý zbytočne neplytvá, ale poskytuje všetko potrebné. Ak toto chceme dosiahnuť, nemusíme byť najbohatší.  Musíme byť múdrejší, rýchlejší, odvážnejší, dôslednejší a poctivejší ako všetci, čo sú pred nami. Musíme  dokázať premeniť kvantitu na kvalitu. Bez kompromisov.

IDEOVÁ SCHÉMA

mantra programu NES

Regulátor – Štát

Základnou podmienkou reformy slovenského zdravotníctva je zmena správania štátu. Zo skorumpovaného poskytovateľa,  príležitostného nákupcu  a podvádzajúceho poisťovníka sa musí stať inteligentný vizionár, integrátor, tvorca podmienok a pravidiel, zdatný kontrolór a garant kvality. A to nielen na jedno volebné obdobie. Zmena musí byť trvalá.

Návrat k pacientovi

Pre zmenu tohoto kurzu je potrebné si pri každom rozhodnutí, opatrení,  reforme, zmene liečebného, či diagnostického postupu, zmene zákona, pri rozhodovaní o  investícii, pri zmene podmienok,  odpovedať na 5 základných otázok:

Opatrenie zlepší, nezlepší, alebo zhorší

  • Zdravotný stav pacienta
  • Bezpečnosť pacienta
  • Kvalitu starostlivosti o pacienta
  • Spokojnosť pacienta
  • Hodnotu za peniaze pre systém ?

Ak žiadna odpoveď neznie : „zhorší“ a minimálne jedna odpoveď je „zlepší“, opatrenie je akceptovateľné.  V opačnom prípade nie. Tento model výrazne zjednodušuje procesy rozhodovania a otáča orientáciu celého systému smerom k pacientovi. Teda nie pravicové, či ľavicové opatrenia, ale opatrenia, ktoré sú, či nie sú propacientske .

Pri zavádzaní nových opatrení si musíme odpovedať ešte na jednu otázku: Sme si schopní overiť, či malo opatrenie očakávaný efekt? Pri súčasnom stave  elektronizácie nášho zdravotníctva je táto odpoveď v prevažnej väčšine prípadov : NIE. A to je ďalší základný predpoklad úspešnej reformy –  kvalitný zber a analýza dát.  Bez splnenia podmienky kvalitnej spätnej väzby sa do reformy zdravotníctva radšej ani nepúšťajme.

SLOVENSKÉ ZDRAVOTNÍCTVO DNES

Slovenské zdravotníctvo už nie je schopné prispôsobovať sa rýchlym demografickým,  technologickým  a personálnym zmenám.  Každá vláda sa snaží tento stav kompenzovať  malými aktivitami s obrovskou PR nadstavbou. Je to možné aj preto, lebo neposkytuje  ani základné informácie o vývoji kvality a bezpečnosti. Ani nimi nedisponuje. Tento stav začína byť neudržateľný.

Vidíme 4 dôvody tohoto nepriaznivého stavu:

1. NESTABILITA

Celý systém je výrazne nestabilný v najdôležitejších rovinách : ekonomickej – platby za poistencov štátu sa nepredvídateľne menia, cenník výkonov je nespravodlivý a netransparentný, nebol roky aktualizovaný, bežne sa stáva, že diagnostické vyšetrenia  sú u nás drahšie ako v západnej Európe,  nie sme schopní mobilizovať  vnútorné rezervy, ktoré  sa odhadujú na 1,5 miliardy Eur ročne, nevieme sa brániť korupcii a obchodníckemu tlaku farmafiriem, legislatívnej (za posledných 5 rokov došlo k vypracovaniu 137 noviel 8 základných zákonov) , politickej (5 ministrov za 5 rokov, politické nominácie odborných funkcií),  v ľudských zdrojoch ( nesúlad medzi počtom personálu a počtom a výkonom zariadení). Nestabilitu zdravotníctva sekundárne  spôsobuje aj neschopnosť spoločnosti definovať a garantovať nárok pacienta. Do  kategórie nestability patrí aj nestabilný manažment štátnych inštitúcií.

2. KVALITA-NEKVALITA

Slovensko patrí medzi systémy fungujúce na tzv. Fee-for-Service modely ktorý nastavuje odmeňovanie na základe kvantity – počtu pacientov, zákrokov, vyšetrení. Motivácie v systéme sú zamerané na liečenie a nie vyliečenie. Nikto v systéme nie je odmeňovaný za kvalitu, alebo výsledok.  Problémom je však aj chýbanie jasných, „on line“ sledovateľných, auditovateľných parametrov kvality. Tento stav umožňuje poskytovateľom, poisťovniam aj politikom vytvárať ilúziu kvality, či nekvality (podľa potreby), čo je veľkou prekážkou reformných krokov. Takmer pri žiadnom opatrení, či zmene neexistuje objektívna spätná väzba.

3. DEZINTEGRÁCIA

Do revolúcie ako-tak fungujúci integrovaný systém troch Krajských ústavov národného zdravia sa rozpadol na množstvo poskytovateľov, ktorí navzájom nespolupracujú. Zdravotníctvo bez stmelujúcej motivácie nedokáže reagovať na nové požiadavky doby a výrazne zaostáva. Moderná medicína už nedokáže vykonať celú klinickú cestu pacienta iba jedným poskytovateľom, ale viacerými. Dôležitá je ich integrácia, synchronizácia. Dezintegrácia je ďalšie vážne zlyhanie štátu ako regulátora/kontrolóra a garanta kvalitnej zdravotnej služby. Vážnosť zlyhania je kritická v tom, že štát si tento svoj deficit neuvedomuje a nebol ani popísaný. Jedna z najvážnejších dilem modernych zdravotných systémov tak paradoxne na Slovensku „neexistuje“.  Navyše Slovensko je jediný štát v EÚ, ktorý nemá komplexnú nemocnicu. Kardiologické a kardiochirurgické pracoviská boli zo všetkých koncových (UNBA, NFDR, FNLP) nemocníc delimitované. Slovensko nie je schopné vybudovať modernú zdravotnícku infraštruktúru. Ani predraženú. Už generácie politických, ale rovnako medicínskych  elít v očakávaní osobného benefitu, vytvorili mentálne–byrokratickú blokádu uplatňovania moderného zdravotníckeho dizajnu ( Evidence based design). Snaha privátneho sektoru  kompenzovať túto neschopnosť naráža na zúrivý odpor štátnych „vlastníkov“ zdravotníctva.Bez reštrukturalizácie a opätovnej integrácie  nie je možné zvládnuť stále vyššie  nároky na kvalitu a komplexnosť zdravotnej starostlivosti.

4. NÍZKA MIERA ELEKTRONIZÁCIE A NEPRIPRAVENOSŤ NA ANORGANICKÚ INTELIGENCIU

1

STABILITA

Systém zdravotníctva tak ako ho poznáme dnes nie je dlhodobo udržateľný. Zabezpečenie zdravotnej starostlivosti musí byť pre krajinu priorita a musí byť charakterizovateľné bezpodmienečnou udržateľnosťou a stabilitou. Len stabilný systém umožní všetkým zúčastneným subjektom (poskytovateľom, dodávateľom, poisťovniam atď.) dlhodobé plánovanie a rozvoj kvality ich služieb. Systém, tak ako je nastavený dnes, je charakteristický často pravým opakom.


1.1.    Ekonomická stabilita – Platby štátu do systému

Financovanie systému zdravotníctva je primárne zabezpečené odvodmi od ekonomicky aktívnych ľudí. Štát ďalej rozhoduje, koľko do systému prispeje navyše dodatočnou platbou za tzv. „poistencov štátu“. Finančné potreby zdravotníctva však nie sú závislé od výkonnosti ekonomiky ani od rozhodnutia vlády, sú závislé od demografického vývoja, chorobnosti a nákladovosti liečby všetkých diagnóz. Dnešný spôsob financovania zdravotníctva je časovaná bomba, ktorá vybuchne v okamihu, keď nás dobehne demografická krivka, zvyšujúce sa náklady na liečbu a ochladenie alebo pokles ekonomiky čo spôsobí nižšie príjmy od ekonomicky aktívnych ľudí.

Cieľom by mal byť systém, ktorý všetkým účastníkom umožní predpovedať ich ekonomickú situáciu v strednodobom horizonte, podporí ich samostatnosť a pomôže pri bilaterálnom vyjednávaní medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zdravotnými poisťovňami.

Navrhované riešenia

  1. Stanovenie parametrov pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti na základe nároku Štát zadefinuje rozsah nárokovateľnej zdravotnej starostlivosti (diagnózy plne kryté zo základného zdravotného poistenia, diagnózy kryté čiastočne a diagnózy nekryté). To bude znamenať, že ministerstvo prestane manažovať množstvo a geografickú dostupnosť starostlivosti ako to robí dnes v prípade počtu lôžok a ambulancií (minimálna verejná sieť a koncová sieť) ale začne vyžadovať taký počet lôžok a ambulancií aby bol vždy splnený presne definovaný nárok pacienta z Verejného zdravotného poistenia (VZP) v každom regióne. To umožní konkurenciu medzi jednotlivými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a efektívnym spôsobom zvýši jej dostupnosť. Zároveň sa definujú rámcové štandardné diagnostické a liečebné postupy na zrýchlenie procesu a zvýšenie kvality.
  2. Zavedenie tzv. „bottom-up“ predikcie rozpočtu zdravotníctva. Rozpočet na časť zdravotnej starostlivosti nárokovateľnú z VZP bude zostavovaný a predkladaný ministerstvom vláde na základne aktuálne schváleného nároku a dát o demografickom vývoji, chorobnosti a nákladovosti liečby všetkých diagnóz a bude zohľadňovať trendy vo vývoji týchto veličín. Rozpočet sa schvaľuje na dobu jedného roka a predikcia rozpočtu sa robí na dobu troch rokov. Spolu s rozpočtom bude predkladaná aj makroekonomická predikcia odvodov od ekonomicky aktívnych ľudí. Rozdiel medzi odhadovaným príjmom z odvodov ekonomicky aktívnych občanov a predikciou potreby finančných zdrojov na dosiahnutie definovaného nároku z VZP by mal byť základom diskusie pri zostavovaní rozpočtu. Pri takomto nastavení systému financovania nebude rozpočet zdravotníctva podliehať nežiadúcim výkyvom v ekonomike a demografii a zabezpečí stabilitu financovania pre všetky subjekty.

Pre úplnosť je treba zdôrazniť, že rozpočet bude pripravovaný v takej výške, aby bol dostatočný pre zabezpečenie nároku z verejného zdravotného poistenia a nie celkových výdavkov na zdravotníctvo. Takto definovaný rozpočet verejného zdravotného poistenia je podmienený vznikom pripoistenia, ktoré bude pokrývať prípady, ktoré nebudú zahrnuté do nároku z verejného zdravotného poistenia.


1.2.    Stabilita v nároku

Slovo nárok má v zdravotníctve dva negatívne uhly pohľadu : Služba na ktorú má pacient právo, ale ju nedostáva. A služba, na ktorú už nárok nemá. V našom zdravotníctve sa tieto dva významy zlievajú do jedného – každý pacient má nárok na všetko. Samozrejme ide o ilúziu, ktorú politici výdatne živia a ktorá je zároveň jednou z príčin úpadku celého systému. Neudržateľnosť tohoto prístupu je už aj mediálne zrejmá (zbierka na deti so spinálnou muskulárnou atrofiou). S nástupom ekonomicky náročných technológií , napríklad individualizovanej onkologickej liečby, definitívne ilúzii o bezplatnosti zdravotníctva odzvoní. Musíme sa dospelo strategicky pripraviť na túto situáciu, ktorá už vlastne nastala. Reálne sú dva základné nástroje:

Definovanie nároku – teda služieb plne , čiastočne hradených a nehradených z VZP tak, aby zdravotníctvo ekonomicky nezruinovalo celú spoločnosť.

Štátna podpora implementácie a výskumu inovatívnych technológií.

 

Ale skôr, ako štát definuje nárok (nikto iný to nemôže spraviť), mal by splniť tieto podmienky:

  1. Mobilizovať rezervy ( viď nižšie)
  2. Zabezpečiť pripoistenie pre situácie kedy pacient nemá/nebude mať nárok na danú liečbu z bežného poistenia
  3. Garantovať kvalitu – kvalita zdravotnej starostlivosti je základný nárok každého občana , bez ohľadu na to, či si za výkon pripláca, alebo nie. V tejto oblasti máme vákuum.
  4. Zabezpečiť flexibilitu nároku – pružne sa prispôsobovať meniacim sa technologickým, demografickým a ekonomickým zmenám.

 

Iba tak je možné definovať reálne použiteľný objem prostriedkov a na druhej strane rozsah nároku. A teda určiť plne hradené, čiastočne hradené a nehradené služby. Na tento účel nie je možné použiť už existujúce predstavy o nároku, pretože sú staršieho dáta a podmienky sa s časom výrazne menia.

Plne hradené určite majú byť (náš návrh):

  • Všetky akútne, život ohrozujúce stavy (exekúcia akútnych línií) Nárok v týchto prípadoch nespočíva iba v hradení starostlivosti, ale aj v čase v ktorom a za ktorý sa jednotlivé kroky ZS realizujú , v ich kvalite a v celkovom výsledku liečebného reťazca.
  • Onkologický program zaraďujeme do nároku ako akútnu líniu.
  • Ochorenia, ktoré sú spojené s výrazným skrátením života
  • Vrodené chyby a choroby
  • Choroby spojené s nezrelosťou plodu
  • Chronické choroby nezapríčinené zlou životosprávou
  • Všetky stavy, ktoré boli zapríčinené komplikáciami, či pochybeniami pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

 

Ostatné nároky by mali byť definované flexibilne podľa vývoja “bottom up” predikcie rozpočtu zdravotníctva raz do roka.

Navrhované riešenia

  1. Splniť podmienky pre definovania nároku
  2. Definovanie nároku pacienta na úrovni tzv. Programov pre akútnu aj chronickú zdravotnú starostlivosť, pre ktoré bude definovaný kvalitatívne parametre – cieľová doba do zahájenia/ukončenia liečby alebo cieľový výsledok liečby. Bude to znamenať ďalší krok v prechode od zdravotníctva zameraného na kvantitu ku kvalite zdravotnej starostlivosti.
  3. Onkologické diagnózy presunúť do kategórie akútnych stavov. Definovať ako nárok časové parametre starostlivosti : 1. Čas od podozrenia – po potvrdenie/vylúčenie diagnózy. 2. Čas od stanovenia diagnózy po začatie liečebného plánu.
  4. Každý pacient by mal mať nárok na svoj individuálny liečebný plán
  5. Dôležitou úlohou ÚDZS je kontrola plnenia individuálnych liečebných plánov.
  6. Postupne vytvárať podmienky na splnenie nároku na používanie diagnostických softvérov vzniknutých z veľkých dát pri prvovyšetreniach. Toto opatrenie zásadne zníži výskyt zanedbaných diagnóz.
  7. Štátna podpora výskumu a implementácie nových technológií

1.3.    Vnútorné rezervy a ich mobilizácia

Existuje veľa odhadov vnútorných rezerv v systéme zdravotníctva. Náš odhad je 1,5 miliardy Eur ročne. Neefektivita slovenského zdravotníctva, záujmové skupiny, fungovanie farma loby, kradnutie, korupcia a nekompetentné riadenie sú oblasťami záujmu pri ich mobilizácii.  Túto sumu nikdy nebudeme vedieť ušetriť celú. Vnútorné rezervy existujú aj v tých najvyspelejších zdravotných systémoch. Považujeme za poctivé, skôr ako začneme naťahovať ruku a žiadať o dofinancovanie systému, urobiť všetko pre to , aby sa čo najväčší objem rezerv mobilizoval správnym smerom.

Vnútorné rezervy v zdravotníctve NES

 

Nadspotreba liekov – Slovenský liekový paradox

Napriek tomu, že máme vďaka referencovaniu jedny z najnižších cien liekov v Európe, patríme medzi krajiny s najvyššími nákladmi na lieky a tiež s extrémne vysokou spotrebou liekov, čo už nie je problém iba ekonomický, ale aj medicínsky – nadspotreba liekov je pre ľudí škodlivá. Odhadovaná nadspotreba je 440 miliónov EUR. 1 000 ľudí denne na Slovensku skonzumuje 1 909 definovaných denných dávok liekov, čo je  takmer o 30% viac, ako je priemer EÚ. Jedným z prejavov vyspelosti spoločnosti je schopnosť proporcionálne vyvážiť obchodnícky tlak farma firiem.

Príčiny
  • Informácie o liekoch pri rozhodovacích procesoch sú vždy iba z dielne výrobcu. Sú to informácie zo skúšania účinku, či efektívnosti na veľmi ohraničených skupinách chorých. Nie je to obraz prínosu v skutočných situáciách. Tieto dáta sú potom podkladom na vznik často nevhodných odporúčaní (guidelines), ktoré uprednostňujú tú najdrahšiu, nie vždy najlepšiu liečbu s cieľom dosahovať čo najlepší obchodný výsledok. Väčšina krajín sa snaží tento tlak farma lobby kompenzovať nezávislými analýzami (HTA agentúry). Slovensko medzi ne nepatrí. Najslabším ohnivkom v rozhodovaní o liekovej stratégii sú hlavní odborníci a Ministerstvo zdravotníctva.
  • “Malé, úzke” skupiny liekov (clustre). Lieky sú prideľované do skupín liekov. V jednej skupine sa za všetky lieky z verejných zdrojov platí len cena toho najlacnejšieho. Rozdiel v cene drahších si pacient hradí ako doplatok. Ak sa na trhu objavia podstatne drahšie lieky z rovnakej skupiny, účelovo sa vytvorí nová skupina liekov a platba z verejných zdrojov je určená vo výške najlacnejšieho lieku v novej skupine. Veľa lekárov tak bezdôvodne, ale bez problémov, ordinuje liečbu z „drahej“ skupiny.
  • Indukovaná preskripcia – zbytočné, alebo zbytočne nákladné predpisovanie liekov motivované odmenou od farmaceutickej firmy alebo lekárne.
  • Postgraduálny odborný rast lekárov (bodovací systém) je často pod kontrolou farmaceutických firiem a firiem vyrábajúcich špecializovaný zdravotný materiál.
  • Vplyvom informácií od výrobcov sa mení myslenie lekárov, opúšťa sa celostný pohľad na pacienta. Medicínske uvažovanie sa redukuje na jednoduchú trajektóriu: príznak – liek. Nežiadúce účinky liekov sa často považujú za novú chorobu, predpisujú sa lieky, ktoré vzájomne nepriaznivo reagujú alebo zhoršujú inú chorobu pacienta. Chýba dostatočná vzájomná informovanosť medzi lekármi.
  • Alibizmus – predpisovanie liekov „pre istotu“.
  • Neskoré znižovanie potrebnej dávky lieku alebo neodôvodnené predlžovanie liečby.
  • Nízka miera osvety. Skôr „antiosveta“. Slovenský pacient pod rôznymi tlakmi vyžaduje drahé lieky. Opačne, v dôsledku nedostatočnej osvety pacient svojvoľne vysadí potrebný liek, čím si spôsobí oveľa ťažšiu formu ochorenia vyžadujúcu nákladnejšiu liečbu. Ak lekár chce spokojnosť pacienta, tak predpíše vyšetrenia a lieky celkom neracionálne.
  • Nulová podpora neliekových foriem liečby (zelené recepty).
  • Málo platení a zle vyberaní (často/vždy politicky) ľudia, ktorí rozhodujú o kategorizácii liekov. Rozhodujú o miliardách.
Nadspotreba špecializovaného zdravotného materiálu (ŠZM)

Slovensko utráca za špecializovaný zdravotný materiál najviac zo všetkých krajín EÚ (ako percento z celkovej platby na zdravotníctvo). Približne 150 miliónov EUR je odhadovaná nadspotreba (vnútorná rezerva), ak by sme sa v spotrebe ŠZM a platbami zaň dostali na úroveň Nemecka, teda po Slovensku druhej najviac utrácajúcej krajiny. Dôvodom finančne vyjadrenej nadspotreby ŠZM je do veľkej miery korupcia u štátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Keďže verejné zdravotné poistenie kryje náklady na ŠZM, dodávatelia majú tendenciu dohodnúť si podmienky s riaditeľom na individuálnej báze. Dnešná kategorizácia ŠZM paradoxne neviedla k zníženiu nákladov na jednotlivé položky, ale práve naopak. Časť ceny za ŠZM ktorá mohla byť realizovaná ako nákladová úspora poskytovateľa (napr. nemocnice) tak často končí vo vrecku riaditeľa.

Dezintegrácia a nadužívanie systému

Necelých 750 miliónov EUR je odhadovaná strata spôsobená dnešnou dezintegráciou systému, ktorá vedie k opakovaným a nepotrebným, návštevám, vyšetreniam a hospitalizáciám. Odhadovaných 750 miliónov EUR je súčtom potenciálnej úspory v ambulantnej sfére (v prípade zníženia počtu návštev doktora za rok na priemer EÚ) a v nemocničnej sfére (v prípade zníženia miery hospitalizácie na EÚ priemer).

Úplatky a „ulievanie“ zdrojov manažmentom zdravotníckych inštitúcií

Mimo subdodávky ŠZM, dnes ročne zo systému vytečie približne 200 miliónov EUR prostredníctvom tzv. provízií zo subdodávok. Je to platba, ktorú platí dodávateľ odberateľovi preto, lebo fakturovaná cena dodávky je výrazne vyššia, ako jej skutočná tržná hodnota. Zatiaľ čo súkromný investor svojich manažérov prísne kontroluje, v prípade štátnych nemocníc táto provízia nie je zľavou z dodaného tovaru pre nemocnicu, ale končí vo vreckách riaditeľov. Ďalším potenciálnym zdrojom šetrenia sú rôzne preferenčné zmluvy záujmových skupín.

 

Ďalšie, jednoznačne existujúce, ale ekonomicky ťažko definovateľné rezervy
  • Neefektivita a nízka produktivita – napríklad časté neefektívne využívanie operačných sál a iných nákladných technológií, nevyužívanie plného potenciálu lekárov prvého kontaktu.
  • Laboratórne vyšetria sú najrýchlejšie rastúci a najlepšie zarábajúci segment slovenského zdravotníctva. U chorých sa vykonáva množstvo zbytočných vyšetrení bez zjavného diagnostického prínosu. Vzniká fenomén indukovanej indikácie na vyšetrenie. Vykonávatelia ponúkajú a chorí sa dožadujú vyšetrení, ktoré dokázateľne neprinášajú žiadnu informáciu. Vyšetrenia sa zbytočne opakujú, buď preto, že nie je dostatočné informačné prepojenie, alebo preto, že sa nedodržujú medzinárodne preukázané doby kontrolných vyšetrení, či vôbec potreby opakovaného vyšetrenia.
  • Zdravotnícka technika – systém platby za výkony vedie nielen k zbytočnej liečbe a vyšetreniam, ale extrémne zahlcuje využitie zdravotníckej techniky. Pracoviská vlastniace zdravotnícku techniku často výrazne ponúkajú svoje služby lekárom, ktorí odporúčajú také vyšetrenia, u ktorých je otázka, či sú nutné, resp. sú odložiteľné. Potom vznikajú dlhé čakacie doby pre chorých, pre ktorých je vyšetrenie veľmi dôležité a potrebné v čo najkratšom čase.

Nezávislé hodnotenie zdravotníckych technológií (Health technology assesment) – liekov, zdravotníckych pomôcok, špeciálnych zdravotníckych materiálov, diagnostických a terapeutických postupov, medicínskych prístrojov, preventívnych postupov, ako aj organizačných a podporných systémov potrebných pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré je funkčné vo väčšine európskych štátov na Slovensku neexistuje. U nás je to predovšetkým výrobca, ktorý dokladuje údaje z vlastných štúdií.

 

Cieľom by malo byť podmieniť investičné stimuly účinnou a dokázateľnou mobilizáciou vnútorných rezerv.

Navrhované riešenia
  1. Návrat k celostnému pohľadu na pacienta. Liečime chorého, nie chorobu. Musíme pracovať s údajmi o všetkých ťažkostiach, chorobách pacienta, všetkých liekoch, ktoré užíva, vzájomnom pôsobení liekov. Všetky príznaky posudzovať aj ako možné nežiaduce účinky liekov. Takto podstatne znížime riziko poškodenia chorého, zbytočnú liečbu a môžeme ušetriť rozhodujúcu časť zbytočných a škodlivých výdavkov. To bude hlavný prínos e-zdravia a posilnenia postavenia lekárov prvého kontaktu.
  2. Rozšíriť (spojiť) skupiny podobne účinných liekov (clustre).
  3. Jasne definovať skupinu odborníkov, ktorí rozhodujú o kategorizácii liekov. Prisúdiť im štatút rozhodujúceho apolitického orgánu. Prísny apolitický výber jej členov (na úrovni bezpečnostnej previerky) s dôrazom na nezávislosť. Výrazne vyššie mzdové ohodnotenie.
  4. V nemocniciach obnovenie inštitútu klinického farmakológa. Povinné posúdenie liečby komplexných pacientov. Povinnosť ambulantných lekárov vyhodnotiť správnosť liečby a riziko interakcií u pacientov s viac ako dvomi liekmi pomocou certifikovaného programu.
  5. Využitie všetkých dostupných dát na detekciu nekorektnej a pacienta ohrozujúcej farmakoterapie.
  6. Obmedziť liekový marketing.
  7. Zavedenie holdingového riadenia subdodávok a back-office administratívy štátnych poskytovateľov. Reštrukturalizácia a zmena kompetencií úradu pre riadenie podriadených organizácií (ÚRPO).
  8. Sprísniť kritériá pre postgraduálny bodovací systém (prípadne ho úplne zrušiť).
  9. Vypracovať jasné národné smernice indikácií laboratórnych a ďalších podobných vyšetrení (ÚDZS). Racionálnu indikáciu podmieňuje dobré informačné prepojenie zdravotníckych pracovísk.
  10. Vytvoriť systém stáleho monitorovania výstupov HTA z celého sveta, zabezpečiť preklad a všeobecnú dostupnosť týchto výstupov i s hodnotením ich možného využitia v slovenskom zdravotníctve.
  11. Založiť slovenskú, štátom financovanú agentúru HTA, nezávislú od ministerstva zdravotníctva, štátu, výrobcov, poisťovní, zdravotníckych zariadení a podobne, ktorá bude prinášať odpovede o akýchkoľvek medicínskych intervenciách (v rámci ÚDZS).
  12. Osveta – iniciovať a podporovať masívnu osvetu v zmysle racionálnej farmakoterapie a diagnostiky.
  13. Štátna podpora výskumu neliekových foriem liečby.
  14. Analýza nadužívania systému a z nej vyplývajúce kroky zamerané na jej znižovanie bez zníženia kvality a ohrozenia princípov nároku pacienta (princíp bonusov a malusov).

1.4. Politická a legislatívna stabilita

Mantra väčšiny politikov a tiež lekárskych odborárov o povinnom štátnom vlastníctve koncových nemocníc je nesprávna. Štát môže byť spoluvlastníkom zdravotného zariadenia, ale štátne vlastníctvo nie je primárnou úlohou štátu. Nemocnice 100% vlastnené ministerstvom zdravotníctva a ešte aj v režime tzv. príspevkovej organizácie už vo svete nájdeme veľmi zriedkavo. Väčšinou sú nemocnice vlastnené a kontrolované zároveň viacerými subjektami (kraje, mestá, univerzity, nadácie, cirkev, privátny investor). Toto usporiadanie zabezpečuje ich nezávislosť od politických zmien. Súčasný stav je destabilizujúci. V pravidelných štvorročných intervaloch (obyčajne aj častejšie) dochádza k výmene manažmentu všetkých kľúčových zdravotníckych inštitúcií. Sťažuje sa vstup nových a efektívnejších poskytovateľov. Vznikajú anomálie ako napr. minimálna verejná sieť, alebo koncová sieť, ktoré dávajú výhradné postavenie a istotu zazmluvnenia napriek otáznej kvalite starostlivosti „vyvolených“ zariadení. Štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa dlhé roky hospodári s výrazne nižšou efektivitou, ako súkromné. Neefektívne riadenie nemocníc v rukách štátu, VÚC a miest dlhodobo prináša ich zadlžovanie, výrazný deficit investícií a korupčné praktiky.

Za posledných 5 rokov došlo k vypracovaniu 137 noviel 8 základných zákonov.

Vznikol legislatívny chaos. Mnohé jestvujúce zákony nie sú napĺňané.

 

    Navrhované riešenia

 

  1. Štátne akciové spoločnosti, ktoré stanovia jasné pravidlá riadenia nemocníc s manažérskou, ale aj hmotnou zodpovednosťou vedúcich pracovníkov. Výberové konanie vedúcich pracovníkov by malo byť vedené komisiou poskladanou z predstaviteľov ministerstva zdravotníctva, vyššieho územného celku a mesta a kandidáti sa budú musieť podrobiť verejnému vypočutiu.
  2. Racionalizácia veľkosti a exekutívy štátnej zdravotnej poisťovne. Ponúknuť časť poistného kmeňa VšZP v medzinárodnej aukcií zahraničným investorom, tak aby vo výsledku bolo na trhu zdravotného poistenia aspoň 5 hráčov a zvýšila sa tak konkurencia a boj o poistenca. Štát sa však nevzdá figurovania v zdravotnom poistení, cieľový tržný podiel štátnej poisťovne by nemal klesnúť pod 20-25% trhu. Upraviť štruktúru vedenia poisťovne s cieľom zabezpečiť transparentnosť, dlhodobú udržateľnosť, konkurencieschopnosť, profesionálny manažment a hlavne politickú nezávislosť. Signifikantne reštrukturalizovať a posilniť revíznu činnosť poisťovne.
  3. Audit existujúcej legislatívy s cieľom jej zjednodušenia, sprehľadnenia a stability. Významné zmeny v zákonoch realizovať iba raz ročne, vždy splatnosťou od nového roku.

1.5.    Personálna stabilita – ľudské zdroje

Nedostatok je najčastejšie používané slovo v súvislosti s ľudskými zdrojmi v zdravotníctve. Tento nedostatok treba analyticky vnímať v dvoch základných rovinách:

  1. Absolútny nedostatok – exodus lekárov a sestier zo Slovenska do iných EU štátov, ktorý je spôsobený nielen výrazne lepšími platovými a nefinančnými podmienkami, ale aj neistou perspektívou odborného rastu, ktorá je výsledkom archaicko-hierarchických vzťahov v slovenských nemocniciach. Mladý talent je väčšinou vnímaný ako nebezpečný konkurent. Odmena za usilovnosť a kvalitu na Slovensku neexistuje (ďalší zo slovenských paradoxov, ktorý vznikol zavedením platového automatu bez zvýšenia produktivity práce). Tento stav je potencovaný stálym zvyšovaním personálnej náročnosti zdravotnej starostlivosti. Absolútny nedostatok sa prejavuje tým, že počty personálu (najmä sestier) sa pohybujú prakticky vo všetkých zariadeniach na a pod hranicou minimálnych normo-počtov (čiže nikdy nie optimálny počet – skôr sub-minimálny). Čím ďalej tým častejšie sa objavujú vážne výpadky vo fungovaní kľúčových oddelení koncových nemocníc.
  2. Relatívny nedostatok – je v podstate dobrá správa. Vychádza z premisy : „Nie je málo personálu, ale veľa zariadení /veľa lôžok/veľa nemocníc.“ To, že Slovensko má nadpriemerne vysoký počet akútnych lôžok, nadpriemerne veľa hospitalizuje a má vysoké počty návštev v ambulanciách je chronicky známa informácia. Už menej často (takmer vôbec) sú diskutované iné, rovnako dôležité príčiny relativity nedostatku personálu:
  • Nízka produktivita práce/ zlá organizácia
  • Nevyhovujúca infraštruktúra
  • Nekvalitná elektronizácia
  • Dezintegrácia /anarchia
  • Pregraduálna príprava, ktorá veľmi slabo dobieha technologický vývoj
  • Masové, centralizované, nekvalitné postgraduálne vzdelávanie

Pozn.: Výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo je postgraduálne vzdelávanie v komunite ORL ( head and neck surgery)

Riešiť problém personálu treba na všetkých úrovniach. Je potrebné dokázať zabezpečiť oveľa kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť s menším počtom personálu. Predpoklad, že sa nám podarí zabezpečiť dostatočný počet personálu pri súčasnej organizácii, infraštruktúre a stave výuky – iba zatraktívnením práce a zvýšením odmien je nesprávny.

Navrhované riešenia
  1. Rýchly audit počtov a vekovej štruktúry v jednotlivých zdravotníckych profesiách a v jednotlivých regiónoch Slovenska ako v privátnej sfére, tak aj v nemocniciach.
  2. Prechod na efektívny (personálne menej náročný) systém zdravotného zabezpečenia – zníženie počtu akútnych lôžok, zníženie miery hospitalizovanosti, návštevnosti ambulancií. Všade sú rezervy. Vzory sú na severe Európy.
  3. Systémom centrálne financovaného celoplošného rezidentského programu a vypracovania individuálnych plánov postgraduálneho vzdelávania s jasnou víziou uplatnenia motivovať absolventov lekárskych fakúlt a sestier k zotrvaniu na Slovensku. V tomto systéme lekár až do atestácie nie je zamestnancom konkrétneho zariadenia, ale štátu. Je v podstate stále študentom. Zodpovedá zaňho jeho učiteľ. Výuka sa decentralizuje. Pracuje sa v režime 1 učiteľ 1(max 3) žiak. Učiteľ je certifikovaný podľa výkonov , nie podľa akademických titulov.
  4. Akceptované (vítané) sú postgraduálne pobyty na zahraničných pracoviskách. V súčasnosti je veľký problém s uznávaním zahraničnej praxe.
  5. Viac prakticky zameraná pregraduálna výuka. Napríklad kritérium ovládania sonografickej techniky by ušetrilo tisíce hodín čakania na vyšetrenie. Rovnako je možné trénovanie robotických operácií a tiež virtuálne riešenie komplikovaných nechirurgických stavov.
  6. Vytvorenie integrovaných systémov
  7. Výrazne motivačný systém odmeňovania pre všetky zdravotnícke pozície s jasne definovanými princípmi diferencovaného odmeňovania práce podľa kvality a výkonu (objektívne kritériá) .
  8. Rešpektovanie jestvujúcich európskych aj našich legislatívnych noriem o pracovnom čase, nadčasoch a odpočinku po práci. Treba však rešpektovať aj skupinu ľudí, ktorí sa nazývajú workoholici. Ich práca neunavuje. Dokážu kvalitne pracovať podstatne viac ako priemerná populácia. Treba im dať priestor a adekvátne ich odmeniť.
  9. Prechod na horizontálne (z hierarchických) spôsoby riadenia pracovísk. Na pracovisku musí prevažovať duch spolupráce,. Je neprípustné, aby sme v našich nemocniciach potláčali talentovaných.
  10. Využívanie pokročilých technológií (robotická príprava liekov, telemedicína, autodiagnostika, umelá inteligencia a pod.).
  11. Vznik interaktívneho pacienta a interaktívnej rodiny (zapájanie pacientov a rodinných príslušníkov do liečebného procesu ako členov tímu) ako norma

1.6.    Krízové oblasti ľudských zdrojov a ich riešenia

Lekári prvého kontaktu (všeobecní lekári a pediatri)

 

Všeobecní lekári a pediatri predstavujú prvý kontakt pacienta so zdravotníctvom a zároveň základný článok integrácie a efektivity poskytovania zdravotnej starostlivosti. Od jeho kvality sa odvíja kvalita celého systému. Zanedbanie všeobecných lekárov pred rokom 1989 (zaznávaná a neatraktívna pozícia) a následné porevolučné zmeny (kompletná privatizácia individuálnych praxí – vznik viac ako 2 000 navzájom nekomunikujúcich poskytovateľov, oddelené postgraduálne vzdelávanie od ostatných článkov zdravotnej starostlivosti, nemotivujúce kapitačné platby) sprevádzané starnutím celej komunity lekárov (vysoký priemerný vek a veľká časť v dôchodkovom veku) spôsobujú súčasný krízový stav – akútny nedostatok lekárov prvého kontaktu a nedostatočné zapojenie do liečebného procesu. Nedostatočný výkon prvého kontaktu je kompenzovaný v špecializovaných ambulanciách, čo spôsobuje neúmerné predlžovanie čakacích dôb a predražovanie zdravotnej starostlivosti (na jedného všeobecného lekára pripadajú 3 špecialisti), ktoré sa prenáša aj do nemocníc. Zároveň v krátkom období hrozí kolaps systému vzhľadom na to, že veľká časť lekárov odíde do dôchodku. Akákoľvek úvaha o zlepšení zdravotnej starostlivosti na Slovensku sa začína pri lekároch prvého kontaktu.

Navrhované riešenia
  1. Dočasne umožniť vykonávať prax lekára prvého kontaktu lekárom s inými špecializáciami, s cieľom v krátkom čase nahradiť ich akútny nedostatok.
  2. Zvýšenie zodpovedností lekára prvého kontaktu (LPK) a jeho intenzívnejšie zapojenie do systému zdravotnej starostlivosti s cieľom vyriešenia väčšieho počtu pacientov bez potreby ich posielania k špecialistom. Toto opatrenie zároveň zvýši atraktivitu LPK a priláka väčšie množstvo záujemcov do oboru.
  3. Moderné technológie, ktoré umožnia zefektívniť zdravotnú starostlivosť – napr. telemedicína, autodiagnostika, virtuálny lekár na telefóne. V tejto oblasti sú asi najväčšie rezervy.
  4. Doplnenie vzdelávania v obore s ohľadom na väčšie zodpovednosti revíziou postgraduálneho vzdelávacieho plánu.
  5. Podpora komplexných riešení ich postupným zvýhodňovaním:

– Budovanie integrovaných centier s úzko spolupracujúcimi dvoma a viacerými lekármi prvého kontaktu (základnou klinickou jednotkou by mali byť dvaja lekári)

– Jeden LPK bude zamestnávať väčší počet sestier s cieľom zefektívnenia a zlacnenia zdravotnej starostlivosti

  1. Zakomponovanie platby za kvalitu do odmeňovania lekárov prvého kontaktu na základe jasných parametrov: A) medicínskeho výsledku liečby (hlavný ukazovateľ), B) ekonomickej efektívnosti a C) pacientskej spokojnosti
  2. Navýšenie odmeňovania, ktoré je potrebné chápať ako investíciu – 1 euro investované do prvého kontaktu predstavuje niekoľko eur investovaných do špecialistov a nemocníc.
  3. Minimalizácia administratívnej náročnosti kompletnou digitalizáciou (paper free admistration).
  4. Flexibilita, zdieľateľnosť a mobilizácia ambulancie.
  5. Zrušenie povinností, ktoré môžu vykonávať iné zložky poskytovania zdravotnej starostlivosti (napr. rôzne školenia pre pacientov).

Treba si ale uvedomiť, že zanedbávanie prvého kontaktu trvá už 70 rokov. Dá sa očakávať, že revitalizácia tohoto segmentu môže trvať až desaťročia.

Zdravotné sestry

Sestier je v súčasnosti nedostatok vo všetkých krajinách EÚ. Na Slovensku ale počet sestier postupne klesá (na rozdiel od väčšiny krajín EÚ, kde pomaly stúpa). Vytvára sa tak druhé ohnisko vážnej krízy.

Príčinou je nízka atraktivita povolania spôsobená zlými pracovnými podmienkami a zlým platovým ohodnotením. Následne je o povolanie zdravotnej sestry medzi mladými nízky záujem a existujúce sestry odchádzajú hromadne za prácou do zahraničia. Ďalšou vážnou hrozbou je starnutie. V krátkom čase odíde do dôchodku podstatná časť skúsených sestier.

Zatiaľ čo problém prvého kontaktu predstavuje hrozbu postupného znižovania kvality a zvyšovania nákladovosti zdravotnej starostlivosti, problém sestier hrozí kolapsom celého zdravotníctva.

 Cieľom je zastaviť nepriaznivý trend na troch úrovniach:

  • Uplatniť riešenia, ktoré uľahčujú sestrám prácu
  • Zatraktívniť prácu sestry
  • Hľadať možnosti náhrady chýbajúcich sestier
Riešenia, ktoré zásadne znižujú časovú náročnosť práce sestry
  1. Moderná organizácia a dizajn nemocnice.
  2. Minimalizácia administratívnej náročnosti kompletnou digitalizáciou – v rámci ambulancií aj nemocníc (paper free admistration).
  3. Centrálna príprava (robotická) a distribúcia liekov v nemocniciach, ktorá odbúra neefektívnu a pre pacienta aj nebezpečnú prípravu liekov na oddeleniach.
  4. Unifikácia ošetrovateľského procesu tak, aby bolo možné sestry zdieľať medzi jednotlivými pracoviskami.
  5. Zjednotenie typov prístrojov v rámci nemocnice.
  6. Zjednotenie typov špeciálneho zdravotného materiálu v rámci nemocnice.
  7. Jednolôžkové izby v režime plávajúcich lôžok ako štandard – okrem iných podstatných benefitov (znižovanie rizika nozokomiálnych infekcií, počtu liekových omylov, zvýšenie využitia lôžok, zvýšenie flexibility zariadenia) zároveň znižujú o 80% aj potrebu transportu pacienta v rámci nemocnice (zabezpečuje sestra) a tiež umožňujú zapájanie rodinných príslušníkov do liečebného procesu – interaktívna rodina.
  8. Moderné robotické technológie v ošetrovateľstve

 

Riešenia, ktoré zvyšujú atraktivitu práce sestry

 

  1. Zrovnoprávnenie postavenia sestier (autonomizácia ošetrovateľského procesu) – setra je partnerom lekára, nie jeho podriadeným. Sestry riadi hlavná sestra a s lekármi sa spoločne podieľajú na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Zmena kultúry komunikácie fungujúca na základe vzájomného rešpektu.
  2. Atraktívna kompetenčná mapa – zvýšenie zodpovedností a kompetencií sestier a ich autonómne postavenie.
  3. Navýšenie odmeňovania, ktoré bude silne motivačné.
  4. PR kampane, ktoré zvýšia povedomie o dôležitosti povolania zdravotnej sestry a podporia budovanie úcty k tomuto povolaniu.
Riešenia, ktoré nahrádzajú sestry
  1. Využívanie sestier z iných krajín – budovanie vzdelávacích programov na územiach iných krajín s cieľom vychovať odborne zdatných absolventov a zabezpečiť im profesionálnu kariéru na Slovensku.
  2. Zvyšovanie počtov, využitia a odmien asistentov a sanitárov.
  3. Kompetenčné vzdelávanie (kurzy) v úzko orientovaných činnostiach sestry pre pracovníkov s nižším vzdelaním (napr. laik so stredoškolským vzdelaním alebo sanitár). Napríklad pomoc s obslužnými činnosťami, preväzovanie operačných rán, ošetrovanie dekubitov, základné neinvazívne merania, ošetrovanie pacienta na respirátore a pod.
  4. Spolupráca a intenzívnejšie využívanie dobrovoľných pracovníkov.
  5. Intenzívnejšie zapájanie rodiny do zdravotnej starostlivosti v rámci nemocničnej starostlivosti v režime jednolôžkových izieb, ako platnej súčasti tímu.
2

KVALITA

Slovenské zdravotníctvo je spolu s IT sektorom oblasť, kde je možné predávať/poskytovať aj nekvalitný/nebezpečný tovar bez toho, aby to kupujúci zistil. Z jednoduchého dôvodu – na Slovensku sa kontrola kvality zdravotníckych služieb nekoná. Ide o bezprecedentné zlyhanie štátu v jeho základných povinnostiach. Nikto nevie povedať, koľko ľudí zomrelo v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou – to čo vidíme v médiách sú iba špičky ľadovca. Nemáme elementárnu informáciu o výskyte nozokomiálnych infekcií (ich závažnosť sa stáva kritickou, pretože stále viac mikróbov je rezistentných na antibiotiká). Nemáme prehľad o liekových pochybeniach, omyloch, či komplikáciách, ktoré predlžujú liečenie, spôsobujú pacientom zbytočnú bolesť, či stres. A už vôbec nevieme, koľko pochybení sa takmer stalo, pritom tento ukazovateľ je v krajinách s vyspelým zdravotníctvom kľúčový pri predchádzaní chýb a skvalitňovaní zdravotnej starostlivosti. O situáciách, kedy je pacient zbytočne vystavený riziku ani nehovoriac.

Ak chceme zaviesť kultúru kontroly kvality, musíme najskôr zvládnuť kultúru priznávania pochybení a komplikácií. Nahlasovanie pochybení a takmer pochybení sa nesmie stať nástrojom perzekúcie, ale zlepšovania sa a neopakovania rovnakých chýb.

Nikto v zdravotníctve nie je odmeňovaný za kvalitu. Čiže celý systém sa správa kontraproduktívne:

 

  • Podporuje kvantitu na úkor kvality platobným mechanizmom založeným na tzv. platbe za výkon/kvantitu (Fee-for-Service). Poskytovatelia sú motivovaní pacienta liečiť a nie vyliečiť. Základnou ekonomickou motiváciou je vykazovať čo najviac výkonov/hospitalizácií. Počet návštev u špecialistu je na Slovensku 11,5 návštev na človeka na rok. V západnej Európe je to 6,0 (zdroj: OECD, 2017). Slovensko ma zároveň najvyššiu spotrebu liekov na predpis z krajín OECD.
  • Vytvára ilúziu kvality – bezvýznamné zmeny technológií/nákupy s masívnou PR reklamou, akademizácia zariadení, alebo premenovanie zariadenia s priemerným/podpriemerným výkonom na Národné centrum, vznik tzv. centier excelentnosti bez reálnej pridanej hodnoty.
  • Znemožňuje agregáciu, zdieľanie a publikovanie dát o kvalite liečby jednotlivými poskytovateľmi. Dáta nie je možné komunikovať pacientovi, ktorý sa dnes nemôže kvalifikovane rozhodnúť pre najkvalitnejšieho poskytovateľa a poskytovateľ nemá spätnú väzbu o kvalite svojej práce.
  • Umožňuje „každému robiť všetko“. Poskytovatelia majú extrémne široké portfóliá poskytovaných výkonov (aj v ambulantnej, ale primárne v nemocničnej sfére). Šírka portfólia však častokrát znižuje kvalitu poskytovanej starostlivosti. Poskytovatelia by sa mali sústrediť na zdokonaľovanie sa vo výkonoch prislúchajúcich ich úlohe v sieti nemocníc.
  • Pochybenia a takmer-pochybenia sa neohlasujú a považujú sa za niečo zlé. Zdravotníctvo funguje na kultúre z minulého režimu, ktorá sa snaží chyby, čo najrýchlejšie ututlať. Tento prístup spomaľuje možný pozitívny vývoj a ohrozuje pacienta nakoľko poskytovateľ sa neučí z vlastných chýb a už vôbec nie z chýb iného poskytovateľa.
  • Pacient je braný ako „cez kopirák“ a nie je plne zohľadnená jeho individuálna potreba. Každý pacient je unikátny a individuálny prístup k jeho problémom je dokázateľne cestou ku kvalitnejšej medicíne.
  • Investičný dlh slovenského zdravotníctva sa pohybuje v stovkách miliónov eur. Sú to peniaze, ktoré roky neboli investované do budov a zariadení. Mnoho nemocníc je v katastrofálnom stave, dobre známe sú napríklad fotky plesnivých stien. To je však len viditeľný prejav investičnej podvýživy trvajúcej roky. Za oveľa dôležitejšie považujeme prejavy, ktoré zostávajú väčšine ľudí skryté. V dôsledku investičného dlhu vykonávame medicínu v nemocniciach, ktoré nedokážu zabezpečiť procesy a nástroje, ktoré si dnešné moderné zdravotníctvo vyžaduje – jednolôžkové izby, skutočne plávajúce lôžka, centrálna príprava liekov, krátke transportné trasy a mnoho ďalších. Takýto stav nie je možné väčšinou dosiahnuť rekonštrukciami jestvujúcich budov. Výsledkom je zdravotná starostlivosť, ktorá výrazne vo svojej kvalite zaostáva za tou európskou, s oveľa väčšou mierou rizika komplikácií a omylov.
Navrhované riešenia
  1. Zameranie sa na odmeňovanie kvality starostlivosti, primárne postupným prechodom z platieb za výkon/kvantitu (Fee-for-Service) na platbu za výsledok (Pay-for-Performance a/alebo balíčkové platby). Platba za kvalitu bude v rôznych váhach zohľadňovať A) medicínsky výsledok liečby (hlavný ukazovateľ), B) ekonomickú efektívnosť a C) pacientsku spokojnosť. Zavedenie povinnosti zohľadnenia týchto ukazovateľov kvality pri platbe poisťovní za poskytnutú starostlivosť.
  2. Vytvorenie databázy a verejnej web stránky pre anonymizované zdieľanie dát všetkých poisťovní o kvalite poskytovanej starostlivosti všetkými poskytovateľmi na úrovni DRG, operačných výkonov a diagnóz. Každý človek, ale aj jednotliví poskytovatelia, si tak budú môcť porovnať kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti konkrétnymi poskytovateľmi (lekári, nemocnice, špecializované ústavy a pod.).
  3. Definovanie nároku na kvalitu ako základného nároku.
  4. Zavedenie zdieľanie a manažment pochybení, takmer-pochybení a rizikových situácií / rizikového prostredia. Vytvorenie verejnú web stránku pre anonymné zdieľanie prípadov medzi poskytovateľmi. Podpora zmeny klímy vzdelávacími a PR aktivitami, aby sa nahlasovanie pochybení stalo bežnou súčasťou praxe lekárov a nemocníc.
  5. Kontrola kvality má prebiehať na štyroch úrovniach:
  • Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou – najvyššia, nezávislá štátna úroveň
  • VÚC – regionálna úroveň
  • Zdravotné poisťovne
  • Koncová nemocnica

Všetky tieto inštitúcie by mali byť vo svojich činnostiach koordinované Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

  1. Spojenie ÚDZS a NCZI. NCZI zabezpečuje dáta, na základe ktorých ÚDZS koná. Po reštrukturalizácii a dofinancovaní vznikne kľúčový nástroj na efektívnu kontrolu kvality so silným preventívnym zameraním. Ďalšie funkcie vzniknutého orgánu by boli nasledovné:
  • Proaktívne uskutočňovanie kontrol u poskytovateľov.
  • Definovanie markerov kvality (ŠDLP).
  • Monitorovanie pre pacienta rizikových pracovísk a informovanie o nich.
  • Monitorovanie nozokomiálnych infekcií on line na úrovni mikrobiologických laboratórií.
  • Kontrola manažmentu pochybení a komplikácií a ich prevencie u každého poskytovateľa. Zdieľanie informácií podľa závažnosti.
  • Kontrola korektnosti nákupu zdravotnej starostlivosti v poisťovniach.
  • Pravidelné informovanie verejnosti o stave slovenského zdravotníctva vo verejnoprávnych médiách a na verejnej web stránke.
  • Postupné zavedenie povinného zaznamenávania a ukladania operačných výkonov (kamera v lampe).
  • Porovnávanie cesty pacienta s optimálnym individuálnym plánom pre dané ochorenie (využívanie Big data).
  • Úloha strategického a investičného plánovača, realizovanie prepočtov návratnosti investičných projektov, vykonávanie nezávislej cenotvorby

Pozn.: Posudzovanie hodnoty za peniaze v zdravotníctve treba vyňať z kompetencií Ministerstva financií, pretože sa v praxi ukázalo, že Útvar HZP MF nedokáže definovať a pochopiť obsah termínu „HODNOTA“ v zdravotníctve. Spôsobuje tým spoločnosti škody v stovkách miliónov Eur s priamym negatívnym dopadom na kvalitu zdravotníctva.

  • Funkciu nezávislej HTA agentúry
  • PR kampane a osveta v rámci nemocníc, ako boj proti strachu z nahlasovania pochybení.
  • Prevádzka a vedenie databázy a verejnej web stránky zhromažďujúcej dáta o kvalite starostlivosti poskytovateľov
3

INTEGRÁCIA

Rozsah a kvalita zdravotnej starostlivosti na Slovensku je organizačne a procesne stále na úrovni zdravotnej starostlivosti druhej polovice minulého storočia. Jednalo sa o systém s nízkou početnosťou komplikovaných pacientov centralizovaných v systéme jedného majiteľa – štátu. Následne, po revolúcii v roku 1989, sa tento systém vynútenej integrácie rozpadol. Vznikli tisícky navzájom veľmi zle alebo vôbec nekomunikujúcich poskytovateľov. Jednotliví poskytovatelia jednoducho spolupracujú nedostatočne, resp. nespolupracujú vôbec.

Vývoj spoločnosti a medicíny per-se prináša skutočnosť keď výsledok liečby pacienta ( realizácia klinických postupov) závisí na správnosti a reťazení viacerých interakcií zvyčajne rozličných poskytovateľov. Moderná zdravotná starostlivosť, jej bezpečné a efektívne dodanie je závislé na synchronizácii jednotlivých poskytovateľov/interakcií s cieľom najhodnotnejšieho (hodnota za peniaze) produktu pre pacienta. Dôvodom je že moderná medicína nedokáže vykonať celú klinickú cestu pacienta iba v jednom type poskytovateľov ale dôležitá je ich integrácia, synchronizácia. Dezintegrácia je ďalšie vážne zlyhanie štátu ako regulátora/kontrolóra a garanta kvalitnej zdravotnej služby. Vážnosť zlyhania je kritická v tom, že štát si tento svoj deficit neuvedomuje a nebol ani popísaný. Jedna z najvážnejších dilem moderných zdravotných systémov tak paradoxne na Slovensku neexistuje ( respektíve sa bagatelizuje pod maskou riešenia stratifikáciou)

Bez reštrukturalizácie a opätovnej integrácie nie je možné zvládnuť stále vyššiu požadovanú kvalitu a komplexnosť zdravotnej starostlivosti umocnenú nepriaznivým demografickým vývojom.

 

Na základe hore uvedeného musíme konštatovať, že:

  • optimálny, zdravotnícky a procesný model (využitie moderných medicínskych postupov najefektívnejšou a najbezpečnejšou formou) nie je možné v súčasnom stave organizácie (definície existujúcich rolí a kompetencií) a infraštruktúry uviesť do života
  • práve naopak, doterajšie snahy v systéme, v ktorom jednotliví poskytovatelia nespolupracujú, vedú iba k zväčšovaniu priepasti medzi vynaloženými prostriedkami a medicínskymi výsledkami

 

Preto je základným východiskom tejto časti programu konštatovanie, že medicínsky efektívne riešenia vyžadujú integráciu systému zdravotnej starostlivosti a riadenie zdravotníctva z regiónov.

Pod integráciou máme na mysli, že:

  • jednotliví lekári, ambulancie, nemocnice a iné zdravotnícke zariadenia budú prepojení informačným systémom, ktorý umožní zdieľanie informácií o pacientoch vo vysokej miere detailu s cieľom koordinovanej najefektívnejšej realizácie liečebnej cesty pacienta
  • v každom momente liečby pacienta bude jasné, kto je za daného pacienta zodpovedný (na úroveň lekára), odmeňovanie za kvalitu tak môže byť adresné; pri interakciách so zjavnou kooperáciou všetci zainteresovaní poskytovatelia sú odmeňovaní na základe spoločného výsledku
  • individuálny zdravotný plán – „živý“ zdravotný záznam pacienta ( medicínsky korelát finančného ročného zúčtovania), ktorého dáta slúžia na porovnávanie individuálneho zdravia s populačným priemerom, plánovanie zdrojov, kapacít a hlavne priame zainteresovanie pacienta. V každom momente liečby (prevencie) pacienta bude jasné, v ktorom kroku liečebného (preventívneho) procesu sa nachádza, aký ďalší krok bude nasledovať, kedy sa uskutoční a kto bude zaňho zodpovedný (manažment liečebnej cesty pacienta). Pacient je o všetkých krokoch dopredu informovaný, iba ich schvaľuje ( nemusí si zdravotný plán realizovať a plánovať sám)
  • Jednotliví poskytovatelia zdravotnej starostlivosti budú navzájom spolupracovať a budú jasne stanovené postupy, ktoré budú dodržiavať v rámci liečebnej cesty pacienta (či už interne v rámci jedného poskytovateľa alebo medzi poskytovateľmi navzájom)

Slovensko bude rozdelené na tri zdravotnícke regióny, s tromi koncovými nemocnicami. Každá z týchto troch nemocníc, na vrchole pyramídy siete nemocníc, bude zodpovedná za svoj región a za všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z pohľadu manažovania liečebnej cesty pacienta (vytvorenie integrovaných pyramíd zdravotnej starostlivosti)

 

Bratislava – v spolupráci s VÚC Bratislava, Nitra, Trnava a Trenčín

Banská Bystrica a Martin – v spolupráci s VÚC Banská Bystrica a Žilina

Košice a Prešov – v spolupráci s VÚC Košice a Prešov

 

  • koncová nemocnica bude vytvárať metodologické a procesné pravidlá vo svojom regióne. Takto sa plánovanie a riadenie zdravotnej starostlivosti presunie z Bratislavy do regiónov a zároveň sa určia jasné zodpovednosti.
  • koncová nemocnica bude kontrolovať dodržiavanie nastavených pravidiel
  • koncová nemocnica bude v rámci svojho regiónu zodpovedná aj za vzdelávanie (čo neznamená, že sa všetko vzdelávanie bude uskutočňovať v rámci danej koncovej nemocnice)
  • koncepčné oddelenie akútnej od neakútnej (plánovanej / chronickej / dlhodobej) zdravotnej starostlivosti na všetkých úrovniach systému. Je potrebné začať integráciou základnej akútnej starostlivosti (akútne stavy – infarkt, mozgová porážka, trauma) pretože bez nej, nie je možná integrácia neakútnej a chronickej starostlivosti tak, aby bola zabezpečená kvalitná zdravotná starostlivosť v každom regióne. Do akútnych línii sa zaraďuje aj onkologický program.
  • Následne sa sieť doplňuje a integruje na úrovni neakútnych – chronických diagnóz a dlhodobo liečených pacientov. Zároveň bude potrebné zrušiť kontraproduktívnu líniu rozdelenia sociálnej a zdravotnej starostlivosti a umožniť/integrovať aj sociálnu starostlivosť vo vyššie spomínanej logike.
  • Základné rozdelenie nemocníc na koncovú akútnu, akútnu, chronickú s akútnym modulom, chronickú nemocnicu a „jednodňovú nemocnicu. Každá nová infraštruktúra musí spĺňať podmienku flexibility, teda bez následných investícií slúžiť ako infraštruktúra iného typu.
  • Integrácia psychiatrickej siete poskytovateľov zdravotnej starostlivosti je separátna, zachovaná je však logika regionálneho riadenia a oddelenia akútnej a chronickej línie plánovania kapacít a zdrojov.
  • Zavádzanie moderných technológií, ktoré umožnia zefektívniť zdravotnú starostlivosť – napr. telemedicína, autodiagnostika , využívanie veľkých dát a umelej inteligencie a pod. Každý pacient je analyzovaný v časovom aj kvalitatívnom zmysle od začiatku starostlivosti, až po ukončenie rehabilitácie. Jednotlivé postupy sa upravujú podľa výsledkov analýz (spätná väzba), čo pomáha skvalitňovaniu zdravotnej starostlivosti (umelá inteligencia), jej plánovaniu.

 

Aktuálna infraštruktúra je iba v minimálnej miere schopná zvládnuť nároky na zmenu rolí a kompetencií pri zachovaní/ zvýšení požadovanej kvality zdravotnej starostlivosti. Moderná infraštruktúra by mala spĺňať reálne požiadavky na infraštruktúru a to sú produktivita, bezpečnosť a flexibilita. Absencia horizontálnej a vertikálnej flexibility sú hlavné nedostatky existujúcej infraštruktúry a hlavnými brzdami rozvoja. V súčasnosti mnohokrát až na úrovni neschopnosti poskytovať štandardnú kvalitu zdravotnej starostlivosti.

4

DLHODOBÁ A NÁSLEDNÁ STAROSTLIVOSŤ

Dlhodobá a následná starostlivosť je integrálnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a do veľkej miery ovplyvňuje výsledok celého liečebného procesu. V súčasnosti je poskytovaná väčšinou improvizovane – buď na akútnych lôžkach, kde je pacient na periférii záujmu alebo pacient „kmitá“ medzi sociálnym a zdravotníckym zariadením. Vhodne zabezpečená a integrovaná doliečovacia, následná a dlhodobá starostlivosť sú pre systém dôležité pretože efektívne odbremeňujú zbytočné využitie akútnych lôžok a zároveň občanom a pacientom zabezpečujú plynulý prechod zo zdravotnej do sociálnej starostlivosti. V ideálnom nastavení by mala byť z dôvodu ich vzájomnej nadväznosti a často aj zastupiteľnosti, zdravotná a sociálna starostlivosť riadená a financovaná v rámci spoločného rozpočtu jedným rezortom – preto je aj náš program písaný kombinovane pre rezort zdravotníctva a sociálnych vecí.

Súčasný stav daným cieľom nepomáha, práve naopak:

  • Sieť doliečovacích a rehabilitačných zariadení pre všetky typy pacientov (napr. pacientov po cievnej mozgovej príhode, pacientov po výmene kĺbu alebo poly-morbídnych geriatrických pacientov) je signifikantne poddimenzovaná. Do roku 2030 je odhadovaná potreba lôžkových kapacít pre následnú a dlhodobú starostlivosť vyše 6000 lôžok, dnes ich systém ponúka iba tesne nad 3000. Zároveň je vhodná špecializácia doliečovacích zariadení na vybraný typ pacienta (rehabilitačné zariadenie zameriavajúce sa na rehabilitáciu, vertikalizíáciu a samo-obslužnosť pacienta a zariadenia pre geriatrických poly-morbídnych pacientov) ktoré by v ideálnom stave mali byť oddelené od akútnej nemocnice (či už ako celok alebo ako pavilón) z dôvodu minimalizácie pravdepodobnosti nozokomiálnych nákaz.

Cieľom by mal byť systém, v ktorom pacient trávi iba minimálny nevyhnutný čas v akútnej nemocnici a je čo najskôr preložený do doliečovacieho zariadenia špecializujúceho sa na typ rehabilitácie a starostlivosti ktorý si pacient vyžaduje.

  • Systém dnes striktne oddeľuje zdravotnú a sociálnu starostlivosť o odkázaných a dlhodobo chorých geriatrických pacientov, popiera komplexitu vzťahov, neposkytuje dostatočné kapacity a dezintegruje vzťahy v systéme. Vzhľadom na tieto nedostatky narástol počet čakateľov na dlhodobú starostlivosť medzi rokmi 2014 a 2017 o 28%. Neumiestnení pacienti zaplavujú nemocničné lôžka, často tie drahé – akútne, čo vedie k nedostatku takýchto lôžok pre pacientov ktorí ich potrebujú a k zbytočnému predražovaniu starostlivosti.

Cieľom by mal byť systém, v ktorom je prechod z doliečovacej do dlhodobej zdravotnej a následne do sociálnej starostlivosti prirodzeným procesom s dostatočnými kapacitami a bez prekážok a komplikácií pre pacienta (či už kapacitných, finančných alebo procesných dôvodov).

  • V prípade odkázanosti pacienta viaže vyplatenie financovania na poskytovateľa sociálnej (alebo zdravotne-sociálnej) starostlivosti a nevypláca príspevok v odkázanosti odkázanému občanovi. Takýto spôsob do veľkej miery deformuje možnosť poskytovania dlhodobej starostlivosti, keďže v tomto režime si pacient/odkázaný nemôže vybrať poskytovateľa, ale poskytovateľ si vyberá pacienta.

Cieľom by mal byť systém podporujúci vznik dostatočných kapacít v špičkovej kvalite na čo je potrebné ponechať voľbu poskytovateľa a voľbu spôsobu poskytnutia starostlivosti na pacienta/odkázaného. V takom prípade systém garantuje kvalitu a môže sa otvoriť aj komerčným poskytovateľom, ktorý zaručia dobudovanie chýbajúcich kapacít.

  • Nepodporuje terénnu opatrovateľskú službu, ktorá je dnes prevádzkovaná v marginálnej kapacite mestami a neziskovo, nakoľko poskytovateľom terénnej opatrovateľskej služby nie je priznávaná dotácia za odkázaného pacienta z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVaR).

Cieľom by malo byť umožniť pacientom/odkázaným čo najdlhšie zotrvať v domácom prostredí s asistenciou opatrovateliek a ADOS.

  • Aktívne nepodporuje zvyšovanie kvality poskytovaných služieb.

Cieľom by malo byť zavedenie systému ktorý automaticky uprednostňuje, podporuje a preferuje kvalitu poskytovania služieb.

  • Neadekvátne financuje poskytovanie dlhodobej starostlivosti zo zmiešaného fondu starobného poistenia a prípadne verejného zdravotného poistenia (doplatky za zdravotnú starostlivosť). V systéme chýba približne 30% z výšky súčasných výdavkov na dlhodoboú starostlivosť.

Cieľom by mal byť systém ktorý dedikuje potrebné finančné prostriedky špecificky pre potreby odkázaných a v adekvátnej výške.

  • Znižuje kvalitu poskytovanej starostlivosti zneužívaním bezmocnosti neverejných poskytovateľov účelovým viazaním výplaty príspevkov v odkázanosti len na mzdy a odvody a necháva priestor pre VÚC stanovovať finančný príspevok na prevádzku na základe minuloročných nákladov.

Cieľom by mal byť systém, v ktorom všetci účastníci ťahajú za jeden koniec s cieľom poskytnutia čo najlepšej starostlivosti pre občana, systém ktorý odmeňuje kvalitu.

Navrhované riešenia
  1. Vytvorenie novej siete akútnych nemocníc, následná podpora stratifikácie a reprofilizácie vybraných poskytovateľov akútnej zdravotnej starostlivosti na poskytovateľov dlhodobej a následnej starostlivosti a podpora ich integrácie a spolupráce s poskytovateľmi sociálnej starostlivosti. Riešenie dlhodobej starostlivosti medzirezortne napríklad formou medzirezortnej zmluvy s prechodom práv a povinností na ministerstvo zdravotníctva.
  2. Naviazanie platby v odkázanosti na odkázaného občana a nie pobytovú inštitúciu, v ktorej je vedený.

Ponechať rozhodnutie o využití služby na odkázaného a jeho rodinu.

Evidovať využitie peňazí na základe registra odkázaných – štát vidí ako odkázaný svoje peniaze využíva, a či je zahlásený u akéhokoľvek poskytovateľa (terénnej služby, pobytovej služby alebo či je v opatere blízkej osoby).

Kontrola nezaregistrovaných odkázaných a prevencia podvodov.

  1. Otvoriť možnosť poskytovania terénnej opatrovateľskej služby aj komerčným poskytovateľom. V zmysle predchádzajúceho opatrenia, nastaviť pravidlá a kontrolný mechanizmus poskytovateľov terénnej opatrovateľskej služby.
  2. Hodnotenie kvality poskytovateľov presadzovaním externých (asociácie a nezávislé inštitúty) alebo zavedením interných (MPSVaR a Ministerstvo zdravotníctva) hodnotení kvality. Vytvorenie web stránky so zverejňovaním hodnotení a jeho periodickej aktualizácie.
  3. Zavedenie povinného fondu odkázanosti, ako časti sociálneho poistenia ktorá bude dedikovaná len na platbu príspevkov v odkázanosti.
  4. Zrušenie viazanosti príspevku v odkázanosti na mzdové náklady poskytovateľa a zavedenie viazanosti na všetky ekonomicky oprávnené náklady (EON). Zavedenie koeficientu medziročného navýšenia nákladov pre výpočet finančného príspevku na prevádzku.
5

ELEKTRONIZÁCIA A VYUŽITIE DÁT

Stav elektronizácie a možnosti využitia dát v zdravotníctve determinujú prakticky všetko. Kvalitu, bezpečnosť, dostupnosť, úspešnosť reformných zmien, výmenu infraštruktúry, rozsah integrácie, stabilitu a flexibilitu systému. Od elektronizácie závisí aj riešenie personálnej krízy. V prípade elektronizácie sa nedá vyhovárať na „dedičstvo socializmu“.

Súčasný stav je výsledkom novej doby a prejavom nezrelosti spoločnosti. Máme množstvo jednoduchých zdravotníckych informačných systémov veľmi nízkej úrovne (HIMS). Navzájom nekompatibilných. Stratili sme veľa času. Moderný systém zdravotnej starostlivosti sa v súčasnosti nedá zabezpečiť bez kvalitných dát – ich získavania a spracovania. Garancia a kontrola kvalitatívneho nároku pacienta je nevykonateľná bez globálneho spracovania všetkých dejov v systéme do elektronickej podoby. Zároveň plná elektronizácia nesmie viesť ku zvyšovaniu administratívnej záťaže ošetrujúceho personálu (rozhodujúca KPI informačného systému je zvýšenie času na medicínske interakcie pri zvýšenej kvalite dát). Takto digitalizovaný systém poskytuje priestor na live audit všetkých činností, čo vo výkone predstavuje vyššiu flexibilitu a skrátený reakčný čas na záťaže. V prvom rade však musíme prestať vnímať elektronizáciu a dáta ako nástroj na primitívne objednávanie k lekárovi a v tejto forme to posúvať do legislatívy. Je to brána do úplne inej dimenzie zdravotníctva.

 

V súčasnosti používaná IT technológia

  • Nedokáže zabezpečiť kontinuitu starostlivosti kvôli rozdrobenosti zdravotníckych IT systémov (tzv. EMRAM). Neexistuje elektronická zdravotná karta, na základe ktorej by bolo možné efektívne manažovať zdravotnú starostlivosť pacienta a ktorá by dokázala minimalizovať administratívnu náročnosť pre zdravotnícky personál. Využívajú sa IT systémy, ktoré:
    1. Síce umožňujú štruktúrovaný zápis a uchovanie celej zdravotníckej informácie vrátane anamnézy, objektívneho nálezu, výsledkov a podkladov všetkých diagnostických vyšetrení, zvyšných medicínskych výkonov a lekárskych správ, ale v praktickej podobe ju neuchovávajú (prevaha neauditovateľných dát)
    2. Síce umožňujú prepojenie rozdielnych IT systémov, ale pre ich jednoduchosť sa to v praxi nepoužíva.
  • Nevyužíva potenciál dnes dostupných dát, ktoré poskytovatelia musia vykazovať poisťovniam a to z dôvodu legislatívneho obmedzenia ich agregácie a zdieľania.
  • Neumožňuje samo-manažment pacienta v rámci objednávania na vyšetrenia, prístupu k dokumentácií a výsledkov vyšetrení.

Ciele:

  • Rozšíriť a zadefinovať minimálny štandard pre informačný systém pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti s ohľadom na svetovo akceptovaný model EMRAM (softvér, ktorý nesplní požiadavky minimálne EMRAM Stage 6 bude vylúčený z používania v rámci SR;
  • Štandardizované postupy povinne procesne naprogramovať v informačnom systéme a tak umožniť ich live kontrolu.
  • Vytváranie zdravotnej dokumentácie v štruktúrovanej podobe u poskytovateľov zdravotnej starostlivosti bez výnimiek (výkon ZS nezapísaný v zdravotnej dokumentácii nebude hradený z verejného zdravotného poistenia),
  • Zrušiť povinnosť tlačiť dokumentáciu a umožniť osobám čítať a potvrdzovať dokumenty vlastnými mobilnými zariadeniami,
  • Zrevidovať a upraviť zákony určujúce povinnosti pre PZS, zdravotné poisťovne a iné organizácie v zdravotníctve (minimalizovať administratívu, minimalizovať použitie papiera,… Zákony 576, 577, 581, 362 a súvisiace upraviť na podmienky 21. storočia),
  • Revízna a posudková činnosť bude prebiehať iba na základe dát uložených v zdravotnej karte pacienta v národnom informačnom systéme,
  • Zaviesť v ambulantnej ZS nové digitálne procesy, ktoré nebudú kopírovať papierový svet, ale sa prispôsobia moderným trendom a zvyklostiam z iných odvetví (elektronické súhlasy, elektronické potvrdenia o PN,…),
  • Zvýšiť informovanosť všetkých účastníkov procesu poskytovania zdravotnej starostlivosti (doplniť verejné reporty, verejne porovnávať kvalitu a dostupnosť ZS v regiónoch, verejne a na základne dát v reálnom čase publikovať merateľné ukazovatele efektívnosti a kvality PZS vo vzťahu k výkonom poskytnutej ZS, cenám a dostupnosti),
  • Zapojiť aktívne pacientov do procesu prevencie, plánovania, diagnostiky, liečby a následných procesov, (povinné elektronické objednávanie pre neakútne stavy, notifikácie o problémoch, notifikácie o potrebe prevencie spolu s naplánovaním a pripomínaním, …)
  • Vytvoriť špecifické programy pre vzdelávanie, podporu a monitoring chronicky chorých osôb tak, aby sme im pomohli dodržiavať stanovený liečebný režim.
  • Vzhľadom na veľký elektronizačný deficit, je potrebné uskutočniť zmeny skokovo. Stratégia pomalých krokov neprinesie očakávaný výsledok.
Navrhované riešenia
  1. Monitorovať a vynucovať vytváranie štruktúrovanej zdravotnej dokumentácie v zdravotnej knižke občana (elektronicky),
  2. Zdravotnú knižku občana preniesť do dlane osoby, sprístupniť všetky funkcie cez mobilné zariadenia (prezeranie záznamov, plánovanie prevencie, objednávanie, informované súhlasy, žiadosti, podpisovanie a potvrdzovanie, elektronické PN).
  3. Zaviesť jednotný systém pre meranie a hodnotenie vyspelosti zdravotníckeho IT – EMRAM a nastaviť transformačný plán na prechod k EMRAM Stage 6 v horizonte do 5 rokov,
  4. Vylúčiť z používania informačné systémy pre PZS, ktoré nespĺňajú kritéria minimálne pre EMRAM Stage 5
  5. V štátom vlastnených a riadených PZS neobstarávať separátne informačné systémy, ale zaviesť jednotný certifikovaný systém s certifikátom minimálne EMRAM Stage 5 v horizonte do 3 rokov,
  6. Lokalizovať a zaviesť SNOMED-CT a LOINC do procesov dennej praxe zdravotníckeho pracovníka.
  7. Vytvoriť priestor pre zber štruktúrovaných dát z digitálnych certifikovaných medicínskych zariadení na báze celosvetovo akceptovaných štandardov ako HL7 a FHIR.
  8. Umožniť výmenu dát na báze svetovo akceptovaného štandardu IHE.
  9. Revidovať a zmeniť súčasnú legislatívu s ohľadom na dostupné technológie a procesy z iných odvetví v horizonte do 1 roka a pripraviť tak pôdu na zavedenie nových moderných nástrojov.
  10. Cez kontinuálne rozširovaný a vylepšovaný verejný reporting navigovať občanov ku kvalitnej, efektívnej a dostupnej zdravotnej starostlivosti v SR aj v regióne, kde žijú.
  11. Poskytovateľom zdravotnej starostlivosti sprístupniť nástroje na monitoring merateľných parametrov, ktorý im umožní porovnať sa medzi sebou a identifikovať priestor na zlepšenie. Jasne stanoviť ciele pre PZS, čo majú vykonať v oblasti zvýšenia kvality a bezpečnosti liečby a čo majú robiť v oblasti efektívneho a ekonomického poskytovania ZS. Plnenie stanovených cieľov transparentne publikovať aj pre občanov.
  12. Spustiť elektronické plánovanie poskytovanie odkladnej zdravotnej starostlivosti na národnej a regionálnej úrovni s povinnosťou akceptácie pre všetky PZS.
  13. V súčinnosti so zdravotnými poisťovňami zaviesť podporu pre novovznikajúce ambulancie praktických lekárov aj špecialistov s súvislosti s vybavením pracoviska (leasing zariadení hradený ZP, podpora navigácie pacientov podľa kvality poskytnutej ZP).
  14. Reštrukturalizácia a spojenie NCZI s UDZS. Spojenie elektronizácie a kontroly nároku.

Pri veľkosti našej krajiny a objemu zdravotnej starostlivosti je vhodná  aj centrálna unifikácia informačného systému. Unifikovaný kvalitný komplexný informačný systém zakúpený/objednaný/prenajatý štátom a fakultatívne ponúkaný poskytovateľom za výhodných podmienok, prípadne bezplatne. V tejto verzii je však nesmierne dôležité zabezpečenie nulovej korupcie. Výrazne by to urýchlilo penetráciu elektronizácie. Ide predovšetkým o nástroj kontroly zdravotnej starostlivosti, preto je vstup štátu opodstatnený. Alternatívou je vyžadovanie takého IT riešenia poskytovateľa, ktoré plní všetky vyššie uvedené parametre.

EPILÓG

Pozitívny výsledok sa nedá dosiahnuť postupným napĺňaním dielčích riešení. Všetky body uvedené v tomto PROGRAME sú integrované. Izolované naplnenie ktoréhokoľvek z nich neprinesie očakávanú zmenu.

Všetko nasvedčuje tomu, že sa k zdravotnícky vyspelejším štátom Európy/Sveta nepribližujeme, ale vzďaľujeme sa od nich. Rozdiel je už priepastný. Ak chceme predísť tomu, aby bola kvalitná zdravotná starostlivosť na Slovensku iba pre bohatých, musíme preskočiť priepasť. To sa ale nedá postupne – malými krokmi. To chce veľký skok – bez kompromisov.