Omyly, zlyhania

POCHYBENIA, OMYLY A KOMPLIKÁCIE

/NÁZOR/ LADISLAV LAHO

Ako študent som raz v lete brigádoval. Pomáhal som peciarovi, ktorý staval peknú kachľovú pec. Mal 70 rokov, pochádzal z Liptovského Hrádku a každý večer si kreslil rôzne varianty technických detailov. Pýtal som sa ho, prečo. Majster mi odpovedal, že každá pec, ktorú postavil, bola lepšia ako tá predchádzajúca. V zdravotníctve by sme mali mať rovnakú ambíciu – každého pacienta ošetriť lepšie ako toho predchádzajúceho. 

Väčšina ľudí má predstavu, že ak sú v nemocnici, tak im už nič nehrozí – už sú v bezpečí. Omyl. Štatistiky ukazujú, že v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou zomrie na pochybenia, komplikácie a omyly približne toľko ľudí, koľko zahynie pri autohaváriách. Pobyt v nemocnici je taký rizikový ako horolezectvo. Sú to štatistiky z nemocníc z USA a krajín západnej EÚ. Na Slovensku takéto štatistiky neexistujú.

Zatĺkaj, nepriznávaj!

Jednou z hlavných príčin, prečo sa od nás západoeurópsky zdravotnícky vlak  vzďaľuje, je práve prístup k týmto komplikáciám, omylom a pochybeniam. Kým západná Európa ich aktívne využíva na zdokonaľovanie zdravotnej starostlivosti, Slovensko má problém aj priznávať tieto skutočnosti. Funguje na princípoch – buď ututlaj, alebo nájdi vinníka a toho exemplárne potrestaj. Formálne existuje Metodické usmernenie o zavádzaní systémov hlásení chýb, omylov a nežiaducich udalostí v ústavnej zdravotnej starostlivosti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS). Formálne. Výstupy, ktoré sú vyhodnocované raz do roka, zatiaľ  veľmi neposunuli nízku latku kvality slovenského zdravotníctva. 

Stalo sa toto: Môj  výnimočne talentovaný kolega MUDr. Peter Kenderessy, detský anestéziológ, pracuje vždy dva týždne do mesiaca v renomovanej nemocnici v Londýne a dva týždne na Slovensku. Keď v Anglicku začínal, ošetrujúca sestra ho požiadala, aby do jej log booku (osobný profesionálny zápisník) zapísal komplikáciu – prasknutú žilu počas tečenia infúzie (bežná komplikácia). Peter jej povedal, že nad tým prižmúri oko, že to nemusí hlásiť, chcel byť džentlmen. No a sestra nahlásila jeho, že jej odmietol zapísať komplikáciu a mal z toho vážne problémy on. Cítite ten rozdiel?

Ak idete na operáciu povedzme v Nemecku, lekár vám ukáže, koľko takých operácií už robil a koľko mal pri tom komplikácií v porovnaní s publikovaným podielom komplikácií pri danom výkone. Stalo sa vám to niekedy?

Drvivá väčšina komplikácií a pochybení v zdravotníctve nespôsobí smrť či trvalé poškodenie pacienta. To sú iba medializované „špičky ľadovca. Samozrejme, každá takáto udalosť by mala byť podrobne analyzovaná, aby sa daná chyba už neopakovala. Presne ako v leteckej doprave. Každé letecké nešťastie je detailne vyšetrené nezávislými expertmi. Každé letecké nešťastie tak zvyšuje bezpečnosť lietania. 

Z hľadiska zlepšovania zdravotnej starostlivosti sú však rovnako dôležité menej viditeľné komplikácie, ktoré nezabíjajú, ale spôsobujú pacientovi  diskomfort, zbytočnú bolesť, stres či predĺženie hospitalizácie. Spomeniem tie najpodstatnejšie: potreba zopakovať operáciu, nozokomiálna infekcia, omyly v podávaní liekov, odloženie operácie, nedostatočná rehabilitácia, pád z postele, dekubity, arogancia pri komunikácii, omyly v laboratórnych vyšetreniach, včas nespozorované infúzie mimo žily, dlhé čakanie plánovaného pacienta pred ambulanciou, nedostatočný monitoring, zbytočné zobúdzanie atď.  Ak dostane manažment nemocnice napríklad informáciu, že sa zvýšili omyly v podávaní liekov,  vie, že sestier je buď málo, alebo sú zle organizované. A môže situáciu riešiť. No takéto informácie musí mať vedenie nemocnice prakticky online. Na základe nich môže okamžite meniť stratégiu ošetrovania podľa potreby, s kvalitnou spätnou väzbou. Na to však treba kvalitný nemocničný informačný systém, ktorý na Slovensku neexistuje, napriek tomu, že v našej krajine existujú fenomény ako ESET či SYGIC. 

Stopky tikajú

Zvláštnu a najvzácnejšiu skupinu tvoria tie pochybenia a komplikácie, ktoré sa takmer stali. V Európe k nim pristupujú tak, akoby sa naozaj stali. Vďaka tomu nemusia hľadať vinníka, ale vylepšovať systém „bez obetí”.

Nedá mi – priam sa to sem ako príklad pýta.  Takmer zomrel na centrálnom príjme na Kramároch Martin Mojžiš na disekciu aorty (sám svoj príbeh opisuje v článku Ako ma zachránili v .týždni 31/2018).  Je to vzácny človek a všetkým sa nám uľavilo, že to dobre dopadlo. Ale stačilo málo a hľadali by sa vinníci. S  viac ako päťhodinovým diagnostikovaním takéhoto prípadu nemôže byť spokojný nikto. Tým skôr, že ide o obyvateľa Bratislavy – teda mesta s najväčšou hustotou zdravotníckych zariadení. Bolo to navyše na pôde Univerzitnej nemocnice, ktorá zodpovedá za vzdelávanie lekárov, a na oddelení, ktoré je súčasťou novoformovaného systému moderných Urgentných príjmov. Je to prípad s dobrým koncom, no na zamyslenie nielen pre manažment Univerzitnej nemocnice Bratislava, ale aj stratégov z MZ SR, ktorí koncept a systém urgentných príjmov vytvárajú, predstaviteľov zdravotných poisťovní a, samozrejme, pre ÚDZS, ktorý má možnosť kvalitnej analýzy a systémových opatrení. Skrátka naskytá sa možnosť manažmentu nežiaducej udalosti na najvyššej úrovni s vysokou pridanou hodnotou. 

Všetko, čo bolo s pacientom na Kramároch spravené, bolo správne. Problém je čas. Moderný urgentný príjem by malo byť pracovisko, na ktorom stojí  koncept rozdelenia/oddelenia akútnej (urgentnej) a plánovanej prevádzky nemocnice. Malo by byť personálne, prístrojovo a organizačne zamerané na rýchlu diagnózu akútnych stavov, prípadne ich stabilizáciu. V ľahších prípadoch ich definitívne vyriešenie.  Akútna sonografia má byť súčasťou urgentného príjmu, a nie zdieľaná s plánovanou prevádzkou nemocnice (optimálne aj RTG , CT a rýchla laboratórna diagnostika). Teda pacient nechodí za prístrojom, ale prístroj za ním. Atestovaný lekár urgentnej medicíny (minimálne jeden z tímu) by mal ovládať sonografickú diagnostiku život ohrozujúcich stavov. Tento servis by mal byť stále aktívny a plne funkčný. Tu vidím rezervy.  Pri vstupe každého pacienta na urgentný príjem by mali začať tikať stopky.  A zase sme pri Nemocničnom informačnom systéme.

No a pre úplnosť– existuje ešte jeden druh pochybení – pacient sa zbytočne nachádza v rizikovom prostredí. Tých situácií sú na Slovensku stovky. Napríklad: spoločný záchod pre celú chodbu, uterák pri umývadle namiesto dezinfekčného roztoku, infúzia bez elektronického dávkovača, sestry otrocky vypisujúce ošetrovateľský proces, absencia centrálnej prípravy liekov, pacienta prijíma, ošetruje, operuje a kontroluje vždy iný lekár, nemocnica je výrazne zadlžená, manažér ziskovej nemocnice je odmeňovaný podľa dosiahnutého prevádzkového zisku, nemocnica nemá kvalitný informačný systém a nemá ani systém na manažment komplikácií a pochybení… Kruh sa uzatvára.

Tento článok vyšiel v časopise Týždeň, 13. 8. 2018

anaesthgroup