seniori

FINANCOVANIE DLHODOBEJ STAROSTLIVOSTI – PREČO SA K SENIOROM SPRÁVAME AKO K OBČANOM DRUHEJ KATEGÓRIE?

/NÁZOR/ MICHAL KASZAS/

Dlhodobá starostlivosť je najväčším dlhom slovenskej spoločnosti voči starším ľuďom. Už veľmi dlho je táto oblasť zdravotníctva a sociálneho systému úplne na okraji záujmu, čo každodenne pociťujú nielen starší a odkázaní občania, ale aj ich blízky. Dlhodobá starostlivosť by pritom mala byť jednou z najdôležitejších politických a odborných tém súčasnosti.

V sérii textov som sa preto pozrel na 3 základné problémy a zároveň aj potenciálne riešenia jej poskytovania:

  1. V prvom blogu na nedostatočnú kapacitu lôžok a zariadení
  2. Teraz sa zameriam na nedostatočné, neflexibilné a zle nastavené financovanie
  3. V poslednom článku si preberieme potrebu integrácie dlhodobej zdravotnej a sociálnej starostlivosti a potrebu pro-pacientského prístupu pri definovaní štátnej politiky

Problém dlhodobej starostlivosti č.2 – Nedostatočné, neflexibilné a zle nastavené financovanie

Kým nedostatok miest a lôžok v zariadeniach pre dlhodobú starostlivosť je citeľný problém pre dotknutých seniorov a ich rodiny, zlé a nedostatočné financovanie systému má hlboko ukryté dôvody. Pritom je zle nastavený spôsob financovania tou hlavnou príčinou veľmi zlého stavu dlhodobej starostlivosti na Slovensku. Paradoxne zmena konceptu financovania z dnešného post-socialistického na tržný by bola pri politickej vôli veľmi rýchly a účinný liek.

Platba za dlhodobú starostlivosť v prípade inštitucionalizovaného človeka sa dnes skladá z 2, resp. 3 zložiek:

  1. Starobný dôchodok odkázaného (poskytovatelia si podľa zákona nesmú nárokovať celú výšku dôchodku a odkázanému musia nechať približne 52 EUR čo je 25% výšky životného minima pre jednu plnoletú osobu)
  2. Príspevok v odkázanosti, ktorý dostáva iba poskytovateľ fungujúci na neziskovom princípe po prihlásení pacienta k poberaniu služby. Pacient uznaný posudkom ako odkázaný niekoľkého zo zákonom definovaných stupňov odkázanosti tak musí byť umiestnený u nejakého poskytovateľa aby vôbec príspevok dostal
  3. Dobrovoľné platby odkázaných za nadštandardné služby a príspevky rodiny

Poskytovatelia služieb dlhodobej starostlivosti sú rozdelení na verejných, kam patria poskytovatelia zriadení VÚC alebo obcami, a neverejných, teda súkromných. Tí ak chcú poskytovať službu širokej mase ľudí, do ktorej patria najmä nízkopríjmoví klienti, musia na svoje prežitie získať aj príspevky v odkázanosti ktoré poskytovateľom vypláca ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Na získanie príspevku však NESMIE poskytovateľ fungovať za účelom dosahovania zisku. Navyše, príspevok ministerstva je účelovo viazaný iba na mzdy a odvody zamestnancov poskytovateľov. Ak teda celková suma prijatých príspevkov prekročí mzdové a odvodové náklady poskytovateľa, musí poskytovateľ vracať časť príspevkov naspäť ministerstvu. Súkromní poskytovatelia sú touto legislatívou výrazne limitovaní a to aj napriek tomu že príspevky okrem miezd zamestnancov pokrývajú ekonomicky oprávnené náklady.

Zároveň štát v prípade odkázanosti pacienta viaže vyplatenie financovania na poskytovateľa sociálnej starostlivosti a nevypláca príspevok v odkázanosti rovno odkázanému občanovi. Celé nastavenie systému je teda netržné. Motivácie aktérov v tomto systéme nevedú k tlaku na kvalitu starostlivosti, keďže v tomto režime si klienti de-facto nevyberajú poskytovateľa ale poskytovateľ si vyberá klientov. Inými slovami, odkázaní len s nádejou čakajú, že budú niekde umiestnení. Po dobu čakania im však logicky prináleží príspevok v odkázanosti, ktorý im bol uznaný na základe zaradenia do 1 zo 6 skupín odkázanosti. Avšak tento príspevok im nie je vyplatený keďže jeho výplata je striktne viazaná na poskytovateľa.

Vráťme do systému potrebnú logiku

Riešenie tejto situácie je prevrátiť súčasný systém z hlavy opäť na nohyTeda naviazať platbu v odkázanosti na občana a nie pobytovú inštitúciu, v ktorej je vedený. Rozhodnutie o využití služby tak zostáva na odkázanom a jeho rodine. Keďže si poskytovateľa začnú vyberať pacienti, výrazne tak vzrastie tlak na jednotlivé zariadenia, aby o nich súťažili prostredníctvom svojich služieb a hlavne kvality.

Výplata príspevku poberateľovi taktiež povedie k racionalizácií využívania jednotlivých typov sociálnych služieb. Dnes sa totiž každý právoplatne uznaný odkázaný občan automaticky snaží dostať do pobytového zariadenia keďže alternatívnych riešení ako napr. domáce opatrovateľky je z dôvodu obmedzenia zisku ako šafránu. V tržne nastavenom systéme, kde funguje platba odkázanému a kde štát nezakazuje odmenu v podobe zisku by sa ľudia s ľahším stupňom odkázanosti pravdepodobne rozhodli pre domácu opatrovateľskú starostlivosť. Práve tá je najefektívnejšou a najkomfortnejšou formou starostlivosti pre sociálne odkázaného ktorý tak môže zostať v prirodzenom prostredí tak dlho ako je to možné. Kapacít terénnej domácej opatrovateľskej starostlivosti je však ako šafránu, nakoľko (ako ste asi uhádli) nevedia plne využiť príspevok v odkázanosti tak ako to robia pobytové zariadenia.

Áno, v prípade výplaty príspevku v odkázanosti tu často zaznieva námietka, že existuje množstvo prípadov, kde by rodina alebo samotný odkázaný príspevok zneužil na iný účel a situácia by sa tak ešte zhoršila. Aj to však má pomerne jednoduché riešenie. Stačí evidovať využitie peňazí na základe integrovaného registra odkázaných v ktorom by štát videl ako odkázaný svoje peniaze využíva, a či je zahlásený u nejakého poskytovateľa (terénnej služby, pobytovej služby alebo či je v opatere blízkej osoby). Zabezpečí sa tak kontrola nezaregistrovaných odkázaných a prevencia podvodov.

Dlhodobá starostlivosť ako priorita a kapitola rozpočtu

Druhým problémom, ktorý sa týka financovania dlhodobej starostlivosti, je nedostatočná priorita tejto oblasti z pohľadu štátneho rozpočtu. Alebo priamejšie – štát na dlhodobú starostlivosť kašle. V súčasnosti neadekvátne financuje poskytovanie dlhodobej starostlivosti zo „zmiešaného fondu starobného poistenia“ a prípadne verejného zdravotného poistenia vo forme doplatkov za zdravotnú starostlivosť ktorú si často umelo vynucuje. Peniaze dnes síce posiela Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ale to nemá žiadny špecificky definovaný fond v odkázanosti. Keďže v odvodoch na sociálne zabezpečenie chýba špecificky definovaný fond v odkázanosti, vieme len tápať ako sme so zdrojmi na túto starostlivosť ďaleko od západnej Európy.

Ak porovnáme výdavky na dlhodobú starostlivosť na základe parity kúpnej sily a cien na Slovensku a v západnej Európe, vidíme ako veľmi sme v tejto oblasti pozadu. Ak by sme sa chceli dostať na úroveň Nemecka, museli by sme zvýšiť platby v odkázanosti minimálne o 30%. To znamená, že v systéme chýba približne 400 miliónov EUR na to, aby mohol fungovať tak dobre ako je to bežné vo vyspelých krajinách.

Okrem navýšenia financovania dlhodobej starostlivosti a starostlivosti o odkázaných je nutné na Slovensku zriadiť fond v odkázanosti. Ten by bol časťou sociálneho poistenia, ktorá bude dedikovaná len na platbu príspevkov v odkázanosti.

Ak na jednej strane ponecháme voľbu poskytovateľa a voľbu spôsobu poskytnutia starostlivosti na pacienta a zároveň výrazne zvýšime objem prostriedkov v systéme, výsledkom bude vstup komerčných poskytovateľov do systému. To zaručí nielen dobudovanie chýbajúcich kapacít, ale hlavne tlak na kvalitu.

Príkladom nech nám je opäť Nemecko ktoré v roku 1996 zaviedlo špeciálne definované poistenie v odkázanosti. Zavedenie adekvátne vysokého poistenia a následné výplaty z neho v podobe „Pflegegeld“ teda výplaty priamo odkázanému ktorý volil spôsob ich využitia, mali za následok rozkvet systému poskytovateľov. Práve spôsob výplaty odkázanému tiež zabezpečil ideálny pomer domácej a inštitucionálnej starostlivosti, keďže každý volí sám ako svoje peniaze využije a prikrýva sa len takou perinou na akú má.

Ak sa vám pri pohľade na zvyšovanie odvodov varí v žilách krv a myslíte si že v Nemecku z toho musela byť rovnaká revolta tak ste na omyle. Návrh navýšenia sociálnych odvodov za vopred definovanú platbu bolo vítané ako občanmi, ktorí dovtedy trpeli zle financovaný systém, tak aj celým politickým spektrom.

Som presvedčený, že dofinancovanie a ozajstná konkurencia spolu s integráciou sociálneho a zdravotného systému je jediným receptom, aby sme sa nemuseli hanbiť za to, ako sa správame k odkázaným ľuďom (čo sú ľudia ktorí sa tu kedysi starali o nás). Práve na integráciu ako na poslednú tému sa v ďalšom blogu pozriem bližšie.

anaesthgroup