senior dlhodoba starostlivost

DLHODOBÁ STAROSTLIVOSŤ – STRAŠIAK KTORÝ NÁS RÝCHLO DOBEHNE!

/NÁZOR/ MICHAL KASZAS/

Slovenské zdravotníctvo a sociálna starostlivosť má mnoho problémov. Stačí zájsť do najbližšej nemocnice alebo sociálneho zariadenia a naživo sa vám naskytne obraz zlého stavu budov alebo chýbajúceho personálu. Za týmito „viditeľnými“ nedostatkami sa však skrýva ešte jeden, na prvý pohľad takmer skrytý problém, ktorý ja zároveň jedným z najväčších dlhov voči slovenskej spoločnosti.

Reč je o dlhodobej starostlivosti, ktorá sa dotýka najmä starších a odkázaných ľudí. Už veľmi dlho sú títo ľudia na okraji politického záujmu, čoho prejavom je často až neriešiteľná situácia pre chorého človeka a enormná záťaž pre jeho blízkych, ktorí väčšinou nesú bremeno obety o odkázaných rodinných príslušníkov. Táto oblasť by pritom mala byť z dôvodu potreby jej urýchleného riešenia jednou z najdôležitejších politických a odborných tém súčasnosti.

V sérii textov som sa preto pozrel na 3 základné problémy a následne aj potenciálne riešenia poskytovania dlhodobej starostlivosti.

  1. Na úvod začnem prvou oblasťou, ktorou je nedostatočná kapacita
  2. Následne sa zameriam na nedostatočné a neflexibilné financovanie
  3. V poslednom článku si preberieme potrebu integrácie dlhodobej zdravotnej a sociálnej starostlivosti a potrebu pro-pacientského prístupu pri definovaní štátnej politiky

Problém dlhodobej starostlivosti č.1 – Nedostatočná kapacita

Hovoriť o tom, že slovenská spoločnosť nezadržateľne starne ja už asi zbytočné. Rýchlo nám rastie populácia ľudí nad 65 rokov a tým sa zväčšuje aj dopyt po službách dlhodobej starostlivosti. Do budúcnosti sa teda problém s dlhodobou starostlivosťou bude už len nabaľovať a keď nezasiahneme, aj výrazne zhoršovať.

V súčasnosti je totiž hlavne pobytová dlhodobá starostlivosť z dôvodu nedostatku kapacít poskytovaná často improvizovane a nehospodárne – buď na akútnych lôžkach, kde je pacient na periférii záujmu alebo pacient „kmitá“ medzi sociálnym a zdravotníckym zariadením. Samozrejme, po prepustení z takýchto hospitalizácií odkázaní často nemajú kam ísť. Netreba sa preto čudovať, že vzhľadom na túto situáciu rástol počet čakateľov na dlhodobú starostlivosť, najmä na zariadenia pre seniorov, medzi rokmi 2014 a 2017 o 28% ročne. (Treba však dodať, že fyzický počet čakateľov pravdepodobne rastie pomalšie, nakoľko systém umožňuje byť čakateľom vo viacerých zariadeniach naraz)

Stačí sa pozrieť na domácu ošetrovateľskú službu, ktorých kapacity sú na Slovensku mizerné. V porovnaní so západom je počet seniorov s priradenou ADOS na 1 000 ľudí nad 65 rokov. Priemer má 147 z 1 000 dôchodcov v EÚ priradenú ADOS, na Slovensku je to však len 107 dôchodcov z 1 000. V tomto ohľade hodnotím veľmi pozitívne odporúčania Inštitútu zdravotnej politiky (IZP) na navýšenie minimálnej siete ADOS. Prečo je to správna cesta aj z pohľadu efektivity si povieme v ďalších článkoch.

Výrazne horšia je však situácia s poskytovateľmi sociálnej starostlivosti, hlavne terénnej opatrovateľskej služby. Dôvodom je, že táto služba kvôli nedostatočnému financovaniu takmer nie je poskytovaná súkromnými poskytovateľmi, ale je v réžii obcí. O opatrovateľkách, ktoré doslova ušli do Rakúska či Nemecka za lepším ohodnotením netreba polemizovať príliš dlho, katastrofálnu situáciu však vidíme až keď sa pozrieme na čísla. Na Slovensku máme 14 opatrovateliek na 1 000 ľudí nad 65 rokov. Priemer v krajinách na západ od Slovenska je 82, čo ja viac ako 5-násobok toho čo máme na Slovensku. Počet personálu je tak u nás extrémne poddimenzovaný a ani budúcnosť zatiaľ nevyzerá lepšie. Do budúcna bude zásadné zamyslieť sa nad hybridným konceptom terénnej služby opatrovateľstva (sociálnej starostlivosti) a terénnej služby ošetrovateľstva (zdravotnej starostlivosti) s viaczdrojovým financovaním.

Problém sa pritom týka celého Slovenska, nielen niektorých regiónov. Najhoršie je na tom košický kraj, ktorý má v priemere iba 16 lôžok určených pre dlhodobú starostlivosť, kým priemer v západných krajinách EÚ je 57 lôžok. Počet lôžok však nie jediným faktorom.

Dobrým príkladom, na ktorom sa dá demonštrovať dopad nedostatku zdrojov v segmente dlhodobej starostlivosti sú pacienti s Alzheimerom alebo iným typom stareckej demencie. Podľa Slovenskej Alzheimerovej spoločnosti je aktuálne na Slovensku vyše 50-tisíc pacientov s touto chorobou, pričom sa predpokladá, že v roku 2040 vzrastie ich počet na 180-tisíc!

Pritom špecializovaných zariadení pre pacientov s vyšším štádiom demencie je na Slovensku príliš málo. Dôvodom je okrem zle nastaveného a nedostatočného viaczdrojového financovania sociálnym a zdravotným systémom ktoré umožňujú existenciu takmer exkluzívne len pre verejných poskytovateľov ktorí musia byť umelo dotovaní zriaďovateľom (mestá a VÚC) aj to, že starostlivosť o ľudí s touto diagnózou je veľmi náročná na personál.

Všetko začína a konči pri stratifikácii a prístupe politikov

Priamym dôsledkom nedostatočných kapacít v segmente dlhodobej starostlivosti je, že neumiestnení pacienti zaplavujú nemocničné lôžka, často tie drahé akútne, čo zas vedie k umelému nafukovaniu potrebných akútnych kapacít a k predražovaniu starostlivosti.

V súčasnosti je podľa odhadov zdravotných poisťovní približne 2 000 lôžok na sub-akútnych oddeleniach využitých na sociálne hospitalizácie, tzn. Lôžka sú obsadené rotujúcimi pacientami ktorí sú pravdepodobne hospitalizovaní zo sociálnych a nie zdravotných dôvodov. A odhadom ďalších 1 300 akútnych lôžok je zbytočne obsadených doliečujúcimi sa pacientmi ktorí by zas po správnosti mali byť umiestnení na sub-akútne lôžka .

Riešenie problému s chýbajúcim personálom a malým počtom zariadení určených na dlhodobú starostlivosť je pritom na dosah. Skoro by sa žiadalo povedať, že nablízku, ale keďže vidíme aký politický cirkus sa strhol okolo stratifikácie, nebuďme prehnaní optimisti.

Stratifikácia počíta s definovaním novej siete akútnych nemocníc a reprofiláciou vybraných poskytovateľov akútnej zdravotnej starostlivosti na poskytovateľov dlhodobej a následnej starostlivosti. Výsledkom bude, že lôžka a príslušní personál v nemocniciach, ktoré dnes majú malý počet akútnych výkonov sa zmenia na dodatočné kapacity pre dlhodobú starostlivosť. S týmto strategickým zámerom určite súhlasí a fandí mu každý lucídny občan.

Bohužiaľ, dnešná vládna koalícia si to asi neuvedomuje v plnej komplexite a akútnosti. Pretože zmeny týkajúce sa financovania a operatívy dlhodobej starostlivosti prešli vládou bez stratifikácie, teda bez legislatívy ktorá zabezpečuje riadený vznik dostatočnej sub-akútnej kapacity. Pritom ide o dve absolútne previazané zmeny potrebné presadzovať ruka v ruke. V tomto kontexte vyzerá vládou schválené „polovičné“ riešenie dlhodobej starostlivosti bez stratifikácie skôr ako politické divadlo a hasenie požiaru ventilátorom. Na druhú stranu, rezort sociálnych vecí sa pred riešením tejto otázky skrýva úplne a za posledné roky nevyvinul ani snahu podporiť inovatívne myšlienky rezortu zdravotníctva alebo prísť s vlastnými iniciatívami riešenia.

anaesthgroup